Mesiac po sťahovaní nás zase začali svrbieť naše túlavé topánky. Babku na východe sme už z našej novej adresy pozrieť boli a prišiel čas na trošku akcie za hranicami. Na víkend a nenákladne. Už niekoľko rokov sme sa pokúšali dostať cez víkend do Budapešti a vždy sme to nakoniec presunuli “na neskôr”. No tento rok už nie. Tento rok dozrel čas na Budapešť.
Čas aj rozpočet bol síce obmedzené, ale to nám už klasicky na chuti cestovať neuberalo 🙂 A tak sme si splnili nielen (mini)sen o Budapešti, ale aj (maxi)sen o couchsurfingu s Lu (o couchsurfingu vo dvojici sme už predtým písali na blogu). Na dve noci. Na vianočné trhy. Na upokojenie nervov. Na ničím nerušený rodinný víkend.
Nitra je od Budapešti vzdialená cca 170km. Cesta tam nám trvala tri hodiny. O hodinu viac ako sme predpokladali – nepodarilo sa nám vyhnúť piatkovým zápcham pred mestom. A ani Luckinej nespokojnosti v aute, ktorú som musela intenzívne riešiť. No dorazili sme práve včas (keď už sa mi minuli všetky tromfy). Síce s meškaním, ale príjemným privítaním od našej hostiteľskej rodiny. Trošku sme pokecali a uložili sa aj s deťmi spať. Večer na všetkých doľahol.
No zaspávali sme s pocitom, že máme to najbezpečnejšie ubytovanie v celej Budapešti. U policajta a asistentky ministerstva 🙂 A tiež s pocitom, že to najťažšie už je za nami. Ten prvý resp. nultý deň. Balenie, cestovanie, adaptovanie sa na novom mieste. No tentokrát tá adaptácia išla hladko, pretože v priestore okolo nás bolo cítiť rodinu a deti. Hernička priamo pri posteli a aj kamoš na hranie na dosah ruky 😉 A my sme si tiež mohli vydýchnuť a nechať Lu tešiť sa z nového miesta, ktoré už bolo pre ňu upravené.
Ráno sme si dali s našimi hostiteľmi raňajky, pokecali o živote a vybrali sa do mesta. Bývali sme mimo centra, tak prvý dojem z Budapešti prišiel až na druhý deň. Boli sme (milo) prekvapení. Pripadali sme si byť od domova oveľa ďalej než 170km. Majestátne mesto s historickou atmosférou, o ktorú ho neochudobnili ani teploty okolo nuly. Ani (bývalý) komunistický režim. Vysoké a mohutné budovy, ale bez pocitu, že nám padajú na hlavu.
Veľa parkov a priestranstiev. Neuveriteľné mosty. Mrazivý Dunaj. Vianočná výzdoba. Rolničky. Detské ihriská. A koľko. Tak sme sa naobliekaní vybrali brázdiť centrum Budapešti. Nos zmrznutý, ale srdcia prehriate. Nielen vianočným punčom, ale najmä pocitom, že sme všetci traja spolu na rozprávkovom mieste a rozprávame sa o úplne iných veciach, ako keby sme len doma.
Nejdem sem teraz písať, čo všetko treba v Budapešti vidieť alebo navštíviť. Toho sa píše všade dosť. A boli sme tam len jeden deň, nasať atmosféru a zažiť kúsok adventu za hranicami. Pomalým tempom, aby sa aj Lu mohla realizovať. No napíšem, čo sa nám najviac páčilo. Budova parlamentu. Vaci ulica. Bazilika Ištván. A samozrejme vianočné trhy 🙂 No pohybovali sme sa najmä po Pešti. Buda bola veľmi kopcovitá, plná schodov, čo by s kočíkom bolo nepraktické a tiež únavné a spomaľújúce vzhľadom na menšie množstvo času. Na tú stranu mesta sme si užili pekné vyhliadky, prechádzku po mostoch, no ďalej sme už nešli. Každú cestu si robíme čo najviac baby-friendly, aby sme si ju aj ako rodina užili.
Vianočné trhy nás prekvapili svojou “gurmánskou” rôznorodosťou. Na Slovensku je to samá cigánska a lokša, vo Viedni zase samá párka a klobása. A v Budapešti bolo všetko možné. Z toho, čo sme videli napríklad kuracie soté v zemiakovej placke, francúzske zemiaky, burgre, guláše, španielske churros, gofri, horúca čokoláda. Samozrejme aj klobásková a vínna klasika, ale ten výber bol obrovský. Tam by sme sa vedeli aj celý advent vystravovať a každý deň mať niečo iné.
No to by sme asi zbankrotovali 🙂 Cenová úroveň bola skôr vyššia. A zima neúprosná. Na trhy sme chodili len na teplý nápoj a na sladké maškrtenie, ktoré nezabralo veľa času. A tak som si dala svoje naj gofri v živote a na staré kolená zistila, že sa to píše “go-free”. Hneď mi to dalo logiku, lebo tak nejak som sa aj cítila. Lucka spala v kočíku zabalená vo fusaku až po uši a ja som si užívala hriešne sladkosti. Viac free by to už ani nemohlo byť 🙂
No keďže cestovanie v zime má svoje špecifiká (odmrzajúce nohy a ruky napríklad), museli sme program prispôsobiť tak, aby sme sa mali kedy a kde aj zohriať. Preto sme na obed nešli na trhy, ale zohriať sa do reštaurácie, kde sa aj Lu v pohode najedla a my zase roztopili. Wifina tiež potešila, kedže sme tento výlet poňali úplne spontánne. A teda všetko plánovali za pochodu. Čo-to vždy poradia aj hostitelia, takže pohoda. Ale úplne neplánovane a “náhodne” sme sa ocitli v skvelej maďarskej reštike, ktorá bola mimo hlavnej “turistickej” siete, ale pri tom úplne v centre. Hung(a)ry.
Výborný gulášik pre tú správnu maďarskú atmošku. Lu bola do ňho zaľúbená až po uši. Doslova:) A tá obsluha….taký citlivý a starostlivý prístup k rodine s malým dieťaťom sme ešte nezažili. Nosili nám extra riadik pre Lu, aby si aj ona mohla vyluhovať čajík alebo zjesť svoju porciu gulášiku. Nevadilo im, keď sa hrala s ich “rekvizitami”. A čo bolo naše, nám ešte aj nakoniec poumývali. Celý čas sa usmievali a pýtali, či ešte niečo nepotrebujeme. A tak sme prišli na obed aj v nedeľu a úplne automaticky nám už všetko ponosili a nachystali. Bez slova. Síce nemali detský kútik, ale naozaj vychádzali v ústrety, ako sa len dalo. A hlavne nečakali od našej Lu, že tam bude stolovať “na dospeláka”, bez slova a jednej smietky. To vždy poteší.
Kontakt na reštiku: https://www.facebook.com/hungrybudapest/
Zvyšok dňa sme strávili s našimi hostiteľmi v meste, na trhoch aj mimo nich, prešli sa po meste a vychutnávali si výlet. Lu bola hore aj spala, aj behala po meste, všetko sme nakombinovali podľa situácie a poobede sme sa zase išli ohriať dovnútra na čajík. Večer sa ochladilo tak sme ho strávili “doma” s našou maďarskou rodinkou. Bolo fajn mať pri cestovaní s rodinou aj spoločnosť. Namiesto dlhého večera s výmyselníckou Lu sme si užili príjemný čas so zaujímavými ľuďmi a Lu si tiež prišla na svoje so svojím novým kamošom a jeho hračkami. Takže couchsurfing s rodinou sa nám osvedčil. Prináša úplne iný komfort. Taký ten duševný.
Cesta späť bola ukážková. Lu celý čas spala a za dve hodinky sme boli doma. Späť v realite, ale s novými spoločnými spomienkami, ktoré nám nikto nikdy nevezme….
Ak vás tento článok zaujal, like-nite náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú.