V predošlom článku som písala o našom víkendovom resete v Maďarsku. Onedlho na to nás čakala oslava 70tky na východe. Najviac som sa obávala dlhej cesty autom, no tá na tom všetkom nakoniec bola paradoxne to najlepšie…preto som sa rozhodla venovať jej článok 🙂

O cestovaní autom s deťmi by sa dalo veľa písať, analyzovať aj polemizovať. Nie je to jednoduchá záležitosť. Ani vám nejdem dávať tipy, ako ju zvládnuť. Všetci iste viete, že treba zabaliť hračky, knižky, jedlo, vodu, detskú hudbu, vľhčené utierky a pevné nervy. Radšej by som vám napísala, čo mi pri cestovaní s jedným a už aj dvomi deťmi pomáha najviac prežiť túto strasť. Sú to prestávky… a tak to bolo aj tentokrát.

“U dobrého pastiera”

Cestu tam sme dali bez prestávky až po Ružomberok – na moje veľké prekvapenie 🙂 . Najradšej sa zastavujeme na kolibách v príjemnom prostredí, s dobrým jedlom a hlavne ihriskom. Okolo Ružomberka nám vždy napadne práve táto. Treba zájsť trošku ďalej od cesty, no o to lepší break potom máme. Akoby sme boli v jednej chvíli natlačení v aute a o pár minút na to v raji….

Ako v Škótsku

A teraz na jar je to hyper osviežujúce a tá zelená … hovorím Mišimu: “počuj, cítim sa ako v Škótsku”!” celá natešená. Miši nespoznáva ženu, ktorá celé ráno stresovala, že už vyše dňa balí a ešte stále nezbalila každého. Určite sa potešil, že sa niekam stratila. To asi tá hojdacia lavička mi tak učarovala. Riši sa aj dobre nakojil, príroda je príroda. Ani sa mi nechcelo ísť ďalej … “najlepšie, keby sme rovno ostali tu”, povedala som si pre seba. Aby si Miši nebodaj nemyslel, že sa chcem vyvliecť zo svokrinej oslavy 😉

Moji chlapi

Riši sa konečne vyslobodil z autosedačky, s ktorou je už ale oveľa lepší kamoš, ako keď sme išli na východ pred pár mesiacmi. Celkovo je oveľa lepší kamoš so životom ako takým… taký sweet boy sa z neho stáva. A zo mňa veľmi zaľúbená mama. Aj manželka. Tak som si pofotila aj tých chlapov môjho života ….

Vôňa halušiek

Keby mi ráno (ešte ako tej nervóznej žene) niekto povedal, že si dnes urobím taký príjemný photoshoot s rodinkou, veľmi by som sa zasmiala…. no samozrejme nič nie je dokonalé. Lu sa nechcela odfotiť ani so mnou, ani s Rišim či Mišim. Tak veľmi som chcela foto typu “mama s deťmi” na tej hojdačke. Mám takých veľmi málo. No život s Lu ma intenzívne učí tolerancii a rešpektu…už keď bola bábo odmietala nosiť kvetinkové čelenky, ktoré som si pre moje baby girl vysnívala…Lu má jednoducho svoju vlastnú cestu 🙂 A táto viedla do reštaurácie za vôňou halušiek…

 

 

Súboj titanov

Na kolibke majú okrem halušiek aj zaujímavý detský kútik, dokonca vo folklornom štýle. A boli v ňom aj deti, tak som sa potešila, že Lu si príde na svoje – má veľmi rada kolektív (ako som už naznačila v článku o škôlke). No tentokrát jej to nejak nesadlo. Stretli sa totiž dve “Lu”. A spustil sa súboj o riady v kuchynke. Normálne už takéto veci Lu až tak nebolia, ale ten riadik bol ozaj pekný…. a moja idylická “škótska” prestávka nabrala nové grády. Reštaurácie v Lu zrejme vyvolávajú akýsi nekľud (narozdiel odomňa 🙂 ). No spomenula som si na posolstvo z minulého maďarského článku: “Sú to len malé deti…je to úplne normálne, netreba sa tým trápiť.” Druhá “Lu” sa rozhodla nechať tej našej riadiky a išla sa hrať s niečím iným. Tá naša ich potom zvyšok obedu objímala, kým ju tatik kŕmil tými haluškami… naj tatik na svete. Toľko k prvej prestávke 🙂

Cestou späť

Prestávky v zásade neplánujeme. Vlastne sa to nedá, ani keby sme chceli. Odvíja sa to vždy od situácie v aute. Na cestu zvykneme vyraziť na spánok jedného alebo ideálne oboch detí. No a keď sa zobudia, väčšinou sa im nepáči celá tá situácia. Tak sa rýchlo rozhliadneme, kde sme a  zamyslíme sa, či tu máme už niečo odskúšané (ako v prvom prípade). Alebo ako v tomto druhom, oči dáme na stopky a hľadáme príjemné miesto na vyvenčenie celej rodiny.

“U starej matere”

Niekde za Breznom, no ešte pred Banskou Bystricou, sme zbadali nápis “koliba” a Miši rýchlo stočil volant, aby sme neprepásli odbočku (to by mohlo znamenať ďalšie dlhé minúty s dvomi plačúcimi deťmi! 🙂 ). A tentokrát sme zase dobre natrafili. Poetický názov opäť nesklamal. Hneď na úvod sme si išli pozrieť zvieratká na scénickú minifarmičku pri kolibe. Lu nakŕmila poníka a ja som jej urobila ňuňuvidejko, ktoré nájdete v story na našom instaprofile. A potom sme sa išli usadiť a zistili, že ihrisko je priamo pri terase….

Hneď sme vedeli, že nás čakajú príjemné chvíle s našimi deťmi. Riši dostal príkrmček, ktorého sa už nevedel dočkať (zas bol taký zlatý, že som bola v siedmom nebi – tie jeho babyvlásky vzadu na zátylku sú najviac…). A Lu išla čeknúť, čo to tam vzadu je. My sme si zatiaľ popíjali chladené nápoje a tešili sa z celej situácie, kým sa to nezvrhne 🙂 A zvrhlo…ale krásnym spôsobom…súrodeneckou hrou…

Dvaja

Čím je Riši starší, tým sú si s Lu bližší. Asi to dáva aj logiku – ich svety sa začínajú oveľa viac prelínať. Už sa spolu aj šantia, rehocú, hrajú a Lu to robí radosť. Niekedy už neviem, čo s ňou a potom sa zobudí Riši a tá radosť….a platí to aj obrátene (to asi ešte viac 🙂 ). A aj pri cestovaní to vidím. Sú už jednoducho parťáci. Aj keď samozrejme stále v rámci možností. A nevyhneme sa ani súrodeneckým súbojom (titanov). Tie začínajú byť už pálčivejšie, odkedy je Riši mobilný. No aj napriek tomu cítim, že sa už začíname dostávať do novej fázy a akákoľvek nostalgia za tým, čo bolo kedysi, ma opúšťa pomaly, ale isto…

Domček

Nakoniec sa mi podarili aj nejaké foto Lu. Síce nie spoločné, ale predsa. Pri hre v domčeku. Normálne sa jej to páčilo – fotenie hrou. Aj keď musela som fičať, lebo celé to samozrejme riadila moja vedúca :). No som rada, že som ju zachytila aj s vrkôčikmi, ktoré si tiež nikdy nechce dať urobiť, ale teraz s tým sama prišla….

Vyzerá s nimi tak dievčatkovsky. Mám to rada. Moja malá divožienka. Má toľko energie…tieto scénické prestávky nám veľmi pomáhajú na dlhších cestách autom. Ja už ani nepočítam, že koľko hodín trvá alebo by mala trvať naša cesta – ak je to viac ako tri hodiny, berem to tak, že ideme celý deň. Viem sa tak oveľa viac uvoľniť. A brať to všetko ako výlet…

Nakoniec sme sa na tejto kolibke ešte náhodne stretli so švagrinou & spol., ktorá tiež cestovala z oslavy 🙂 Tak sme mali ešte aj rodinný obed. Veľmi podarený deň. No pri všetkej úprimnosti, posledná hodinka je vždy najťažšia. S tým nič nenarobíme. No potom vystúpime z auta a tá vôňa….vôňa domova. To je pre mňa snáď najdovolenkovejší pocit na svete. Keď sa s deťmi vrátime z cesty … z akejkoľvek. Doma je doma. A s deťmi to platí dvojnásobne. Aj keď som nečakala, že také niečo niekedy napíšem… no takto nejak to teraz cítim….

Aké sú vaše skúsenosti s dlhšími cestami autom? Tiež zvyknete dlhšie prestávkovať? Aké sú vaše obľúbené miesta? Budem rada, keď sa s mnou podelíte o vaše skúsenosti 🙂

Ak vás tento článok zaujal, sledujte náš blog na Facebooku aj Instagrame. Priebežne pridávam rôznorodé stories, foto aj info o nových článkoch ? Ak sa vám ktorýkoľvek z nich zdá užitočný, budem veľmi rada za like či share ?