Minulý týždeň mala moja Lu narodky. Tretie. Bola tu vďaka tomu úplne iná atmosféra. Začala som spomínať na všetko, čo sme spolu prežili. A prišlo mi aj trochu ľúto.
Za časom, keď sme boli len my dve. Taká nostalgia. Boli sme si stále na blízku. Všetko robili spolu. Spali spolu. Jedli spolu. Nakupovali spolu. Cestovali spolu. Výletovali. Varili aj piekli. Girls power. Už sme boli zabehnuté. A Lu zároveň nemala problém stráviť nejaký čas aj s inými ľuďmi, bola to už veľkáčka.
Kým neprišlo druhé bábo, myslela som si, že už mám toto prvé štádium materstva zvládnuté. A rada si to znovu zopakujem s ďalším malým človiečikom. Veď už som sa raz matkou stala. Čo nové ešte môže prísť? A prišiel náš Riši a opäť sa náš svet prevrátil naruby. Mení sa náš rytmus, zvyklosti. Vzťahy. Mení sa celá naša rodina. Už sme štyria. Už je z nás banda. A aj keď už mám bábo druhýkrát a veľa vecí mi je známych, no prvýkrát zažívam, aké je to byť mamou po druhý raz. Mamou dvoch detí.
Nejdem sa už vracať k tomu minulému šialenému roku, kedy sa nám všetko nakopilo naraz. Chcem sa venovať mojej Lu. Je to také zvláštne. Aj keď sme boli i naďalej veľa spolu, akoby sme si chýbali. Ja som to veľmi cítila už od pôrodu. Dokonca už počas tehotenstva som vnímala zmenu. Viem si predstaviť, že aj Lu to musela cítiť. A určite ešte viac ako ja. Veď je malé dieťa. Spätne chápem aj to zhoršené správanie a zosilnený vzdor. Akoby sa mi niekam stratila. Lu, ktorú som poznala.
Preto si veľmi rada aj spolu s ňou pozerám fotoalbum z nášho prvého spoločného roku. Keď bola ona tým bábom, tou koalkou, ktorú som húpala, nosila, mojkala, uspávala. Na instagrame vyberám moje obľúbené foto s ňou a komentujem ich, ako ich teraz vnímam. Oživovanie spomienok mi robí dobre na duši. Cítim, že moja Lu nikam neodišla. Že je to len obdobie. Ako všetko doteraz. A budeme naň mať dobré spomienky. Pretože materstvo je už raz také. Pamätá si len to najkrajšie. A tiež pretože stále spolu zažívame veľa pekného. Len vo väčšom počte 🙂
Nášho ňuňu Rišiho zbožňujeme najviac na svete. Priniesol veľa novej radosti a lásky do rodiny. No zároveň aj nové potreby (v našom prípade veľa potrieb, keďže je skôr náročnejším bábätkom – aj keď neskutočne roztomilým!). Bola to veľká zmena pre Lu. Pre nás obe. Pre náš vzťah. Musela som stratiť kúsok Lu, aby som získala syna. A Lu musela stratiť kúsok mňa, aby získala brata.
No obe máme nového parťáka do života. Nového (blízkeho) človeka. Čo je viac?
A obe sa učíme fungovať v novej konštelácii. Nevedela som si predstaviť, aké to bude nemať už len moju Lu. Aké to bude ľúbiť dve deti naraz a narovnako. A teraz zisťujem, že to tak nemusí byť. Len naraz a narovnako. Ale aj jednotlivo a špeciálne. Mať z každým z nich aj svoj súkromný čas. Mať aj s Mišim súkromný čas (toto je aktuálne najväčšia výzva). A nechať aj deťom svoj súkromný čas – podľa možností zatiaľ. Nemusíme byť s deťmi spolu stále. To neprospieva žiadnemu vzťahu.
Myslím si, že v rodine nejde o kvantitu, ale kvalitu spoločne stráveného času. O rituály lásky. O pozornosť. O prejavenie citu. O vzťah.
S každým osobitne. A aj všetci spolu. Takto som začala s mojou Lu zažívať opäť to, čo predtým. Určite nie v tej istej kvantite. Ale mám pocit, že v rovnakej kvalite. Ak nie v lepšej.
V ďalšom článku prezradím, ako sa Lu darí v trojdňovej škôlke 😉 A ako sme sa všetci (nielen) vďaka tomu zastabilizovali (kým bude článok hotový, prečítajte si o ďalších zmenách, ktoré pomohli našej rodine v turbulentnom čase a tiež o mojich dobíjačoch energie počas jednej z najnáročnejších zím, ktoré som doteraz mala).
Tiež budem veľmi rada, keď sa so mnou aj ostatné maminy podelia o svoje skúsenosti s príchodom nového člena do rodiny, ako sa to vyvíjalo u vás doma? Ako ste sa cítili? Kedy ste sa ako rodina zastabilizovali a dokázali zažívať kvalitný čas aj so staršími deťmi? Teším sa na vaše komentáre!
Prajem krásny deň s vašimi deťmi!
Sledujte ďalej náš blog na Facebooku aj Instagrame. Priebežne pridávame zaujímavé stories aj info o nových článkoch ? Ak sa vám ktorýkoľvek z nich zdá užitočný, budeme veľmi radi za like či share ?