dsc_0149-kopia

Rozlúčka s letom na Zicksee

Posted on Posted in Blog, Cestovanie

Čakal nás posledný horúci víkend a hútali sme, čo s ním. Dostali sme tip na málo známe rakúske jazero so zvláštnym názvom, no neďaleko od Bratislavy. Je tiež neďaleko Neusiedleru, o ktorom sme už v minulosti písali na blogu. Najprv nás lákalo znovu sa vrátiť k nemu, istota skvelého výletu aj oddychu. Ale zvedavosť bola silnejšia. Tak teda smer ZickSee.

Cesta nám trvala cca hodinku. K jazeru sme sa dostali cez priľahlé mestečko Sankt Andrä. No na chvíľu sme zapochybovali, či to bolo celé dobrý nápad. Najmä keď sme prechádzali okolo poľnohospodárskeho sila a míňali samé traktory. A vodná hladina v nedohľadne. Nejak priťahujeme miesta typu “koniec sveta” (alebo oni nás?:) No zas raz v ňom bola skrytá perla. Bol to neuveriteľný deň na neuveriteľnom mieste. A tak blízko od domu. A to všetko len vďaka Lu, s ktorej príchodom sme oveľa viac motivovaní spoznávať nielen ďaleké miesta, ale aj tie blízke. No nie je to taká nuda, ako sme si kedysi mysleli. Práve naopak, adrenalínu máme vďaka Lu aj napriek tomu až až. A práve preto vieme oceniť kľudné miesta, kde akoby zastal čas. A na ZickSee veru aj zastal.

 

dsc_0192-kopia

 

Hneď, ako sme prišli k pobrežiu, všimli sme si malé poloprázdne parkovisko. Zotri reštiky. Zodesať ľudí. Ale veľa sviežozelenej trávnatej plochy, veľa stromov, veľa tienistých miest a jedno poriadne detské ihrisko. A aby som nezabudla, šíre jazero. A to všetko zadarmo, žiadne vstupné. Boli sme vo vytržení a všetky obavy spred pár minút odišli. Aká pohodička. A to sme si predtým mysleli, že Neusiedler je poloprázdny. Až teraz sme pochopili prázdnotu. No nie tú na duši, ale tú svetskú. Také vyprázdnenie od všetkého. Pri počúvaní vetra, žblnkaní vody, kvákaní kačiek. A rozprávaní si príbehov z mladosti, na ktoré je málokedy čas. Nebo na zemi. Až sme si uvedomili, aká neuveriteľne hlučná doba je dnes. A potom ten kontrast ticha na ZickSee. Lucinka zase spokojná najviac na svete. Vonku, pri vode, na kamienkoch, na tráve. Naháňa vtáčiky. Vyberá si z košíka, na čo má chuť. Najviac asi na tú slobodu.

 

dsc_0105-kopia

 

Dopriali sme si ju na pár hodín my aj ona. Žiadne riešenie škridle, okien, detskej vzdorovitosti, mamičkovskej frustrácie a oteckovského stresu z práce. Vypli sme. Odkedy sme rodičia, potrebujeme prírodu viac ako kedykoľvek predtým. Zažívame tam ako rodina veľa pohody. A s Lu nám úplne postačí aj nížina. Rovná, bezpečná, zavodnená, teplá, ovocná, priestranná, zelená, bicyklová. Vlastne totálne family friendly (priateľská voči rodine). A pobicyklovať sa dalo aj pri ZickSee. Nie je to taká idylka ako pri Neusiedleri, ale každú cyklotrasu si vážime, keďže z domu vieme, že to vôbec nie je samozrejmosť.

 

dsc_0234-kopia

 

Išli sme po LackenRadWeg, ktorá ale nešla popri jazere, ako sme z názvu predpokladali. Možno malý kúštik. No voviedla nás do polí. Tie však v ničom nezaostávali. Okolo nás ešte väčšie ľudoprázdno. Len my a bažanty. A vtáčie akvabely na oblohe. Fakt veľké kŕdle rovnako sa pohybujúcich vtákov, ktoré sa okolo nás preháňali rýchlejšie ako vietor. No stále sme čakali, kedy sa cyklotrasa začne točiť k jazeru, ale ona nás viedla stále viac a viac do vnútrozemia. Slnko začínalo oťažievať v skoršiu hodinu, ako sme boli počas leta zvyknutí. Tak sme sa radšej otočili a išli späť. No musím spomenúť, že Lu sa večerné bicyklovanie páčilo oveľa menej ako to ranné v Chorvátsku. No nedalo sa nič robiť, na nosič to bolo ďaleko a na peši ešte ďalej. Museli sme jej pomôcť nejak inak. A tentokrát bez knižiek, hračiek, tabletu. Hm. A tak sme začali spievať. A zrazu sa jej to celé začalo páčiť. Smiala sa celú cestu. A keďže naokolo fakt len miestna fauna, trápne sme sa cítili len minimálne:) Nahradili sme vlastne naše autorádio. Aké jednoduché. To ju vždy veľmi rozradostí za jazdy v aute. No zistili sme, že keď treba, poradíme si aj bez elektroniky. Kto by to bol povedal. Divočina vyhecuje.

 

img_20160917_151221-2

 

Po príchode k autu sa Lu rozfičala, tak sme pochopili, že na cestu domov je ešte skoro. Hneď ju zaujalo už spomínané ihrisko. Tak sme si tam k nej posadali. Len my a miestni Rakušáci. Je to akoby také oddychové centrum pre mestečko Sankt Andrä. Lu samozrejme ešte nepozná jazykovú bariéru. A my sme sa nevedeli vynadívať na ostatné deti. Bosé. Špinavé (tak zdravo). Strapaté. Úplne obyčajne oblečené. Rodičia v pohode, deti v pohode. Veď večer sa isto okúpu. Toto mi bolo veľmi sympatické. Mám pocit, že u nás sa to so “starostlivosťou” o deti trošku preháňa. Naša Lu všetkých poburuje, keď sa vála v piesku alebo si ho sype kadetade. Kedy si toto užije, keď nie v roku a pol?:) Samozrejme ju do toho nepovzbudzujeme a rozlišujeme situáciu od situácie. No doprajeme jej slobodu a sebe pohodu. Aspoň tam, kde fakt o nič nejde. Zo všetkého určite vyrastie a vaňa nám dovtedy pomôže. Zákazov a obmedzení má dosť aj bez toho.

 

dsc_0168-kopia

 

Takže paradoxne v Rakúsku, kde sa všetko skvie čistotou, detský svet je akceptovaný so všetkým, čo k tomu patrí. Minimálne pri ZickSee to platí určite. Tak sme si to prijatie užívali a nechali Lu nech sa vyšantí. Domov sme prišli s pocitom, akoby sme boli niekde ďaleko, no hlavu sme zložili doma v pohodlí. Pocit na nezaplatenie. Lu oddýchnutá a aj my. Bez plánovania, balenia a prenocovania. Samozrejme je to súčasť cestovania, ale Lu nám ukázala aj čaro denných výletov. Sú dostupné kedykoľvek a s minimálnou námahou (a teda únavou). Tak sme sa zresetovaní pustili do nového týždňa plného stavebných, pracovných, rodičovských aj batoliatkovských výziev. Akoby zase od nuly. Plní energie a optimizmu. Vďaka Bohu za cestovanie a prírodu. Toľko krásy všade naokolo. Až sa nevieme rozhodnúť, kam pôjdeme najbližšie:)

Ak vás tento článok zaujal, like-nite náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú.

Pinterest

Leave a Reply

Your email address will not be published.