V predošlej sérii článkov (prvá časť, druhá časť, tretia časť) som sa venovala životu s bábätkom, ktorý bol pre mňa okrem očakávanej náročnosti aj veľmi milým prekvapením. Naďalej mi umožňoval venovať sa aj svojim záľubám a mať aj taký ten svoj vlastný svet. Pretože bábätká potrebujú veľa spať, (ešte) nechodia, nejedia a dokážu sa zabaviť aj s maličkosťou. Je to s nimi síce fyzicky náročnejšie (u nás to bolo intenzívne nosenie, kojenie a “nočný život”), no stále som mohla aspoň mysľou unikať do iných sfér a povzbudzovať sa tak. A zároveň bolo pre mňa toto obdobie úžasným kariérnym breakom, kedy som mohla vypnúť, zmeniť “pracovné prostredie” a venovať sa svojej rodine.
No potom sa z našej baby Lu stalo batoľa a mne sa prevrátil svet naruby. A ja som zapochybovala, či všetci tí ľudia nemali naozaj pravdu – či mi ten život fakt už teraz neskončí. A nebojte sa neskončil! :). No hodnú chvíľu mi trvalo, kým som sa nastavila na nový “systém”. S deťmi je to veru raz tak. Akonáhle mám pocit, že to už mám zmáknuté (tento pocit milujem), všetko sa zrazu zmení a ja mám pocit, akoby som sa mamou stala ešte len dnes (tento pocit moc nemusím 🙂 ). Neskutočná škola flexibility toto materstvo. Musela som sa otvoriť novým nápadom a zabojovať za svoje hodnoty. A výsledky sa dostavili. No stále máme samozrejme lepšie obdobia a aj tie horšie. Ako na trampolíne. No spätne hodnotím, že mi veľmi pomohlo niekoľko konkrétnych vecí, postojov, prístupov, kníh a o tom všetkom budem písať v tejto sérii článkov.
- Výchova na štýl zlatej strednej cesty
Batoliatka sú akoby z inej planéty. Pre dospelého človeka je ťažké porozumieť ich jazyku a správaniu a ešte ťažšie správne si ho vyložiť. No našťastie je dnes už odbor psychológie na veľmi vysokej úrovni a dokáže sa pozrieť rôznym “problémom” na koreň. Aj keď, priznám sa, čítanie krížom krážom rôznych článkov na googli či modrom koníku sa mi neosvedčilo a dostávalo ma len do ďalšieho chaosu. Nehovoriac o “odborných” rozhovoroch s ostatnými mamičkami v detskom centre. Skôr sa snažím hľadať nejakú komplexnejšiu koncepciu, podľa ktorej môžem dlhodobo ísť a vidieť výsledky. Tak ako to bolo pri baby Lu napríklad so vzťahovou výchovou (dojčenie, nosenie, spoločné spanie, atď.). Nemyslím si, že je to jediná správna cesta, no nám konkrétne to veľmi pomáhalo – mne prežívať materstvo spôsobom, aký mi robil radosť a Lu uspokojiť jej prirodzené potreby. Ono je to vždy tak trochu prepojené. No batolivá Lu už potrebovala niečo viac. A ukazovala mi to každý deň, ktorý sa teda nekončil “medovými” pocitmi, aké som opisovala v jednom z predošlých článkov o živote s bábom.
Baby vzťahová výchova už nezaberala, resp. nenachádzala som konkrétnejšie info k životu s batoliatkom, ktoré by sa mi zdali pre nás aktuálne a tzv. nevýchova sa mi zdala príliš orientovaná na dieťa, tj. v realite veľmi vyčerpávajúca. Ja som hľadala niečo, čo opäť uspokojí mňa aj Lu zároveň. Aj ja mám nejaké potreby. A čím je Lu väčšia, tým viac to cítim. A ona tým viac potrebuje silnú mamu, o ktorú sa môže oprieť. Obe sme potrebovali nejaký smer.
Tak som hľadala a narazila na blog jednej výchovnej poradkyne a pedagogičky Janet Lansbury. A pocítila som, že toto je ono. Toto som ja, toto sme my. Toto vyskúšame.
2. “Neexistujú zlé deti”. Magda Geber
Na blogu Janet som sa dostala k zaujímavej filozofii starostlivosti a výchove malých detí, ktorú vytvorila pedagogička Magda Gerber. Možno si poviete : “Ďalšia premúdretá pani. To mi tu ešte chýbalo.” Ja si to tiež veľakrát hovorím, keď si prečítam nejaký novy akože ” výchovný štýl”. Veď naše mamy nás vychovali aj bez toho. No životný štýl bol v tom čase niekde úplne inde a aj celá atmosféra materstva mala úplne inú príchuť. Možno by som sa tým ani vôbec nezaoberala, keby mám prispôsobivé a pokojné bábo/dieťa. No nemám. A nechcem prísť o nervy a stratiť životný elán na niekoľko rokov. A z Lu nakoniec vychovať rozmaznaného spratka, alebo depresívneho mumáka. Doba sa zmenila, nároky na človeka sú iné a v mnohom vyššie. Do popredia sa dostáva emocionálna inteligencia. Už nestačí “len” výkon a našlapaný mozog. Iba ak idú ruka v ruke aj s mäkkými zručnosťami (moja prax v personalistike mi to len potvrdzuje). A tie dieťa ťažko získa tvrdou výchovou. Tiež je pravda, že niekto má tieto vlastnosti prirodzene vo svojej povahe, iný sa to môže v dospelosti “doučiť”. Všetko je možné. No dostať takúto podporu od rodičov už od mala, to musí byť paráda. A zároveň tie staré dobré hranice a disciplínu, ktoré nám rodičia predošlej generácie úspešne dávali. A o ktorých sa dnes veľa narozpráva, no podľa mňa málokedy k veci a efektívne. Takže táto pani Magda ma veľmi zaujala a zároveň mi doslova zachránila každodenný život na materskej.
Na Slovensku je to málo známe, preto sa tu na blogu o tom chcem zmieniť. Nebojte sa, nejdem sa dávať do pozície nejakej poradkyne ani “premúdretej” mamičky. Len to nie 🙂 Len chcem cez náš blog dať vedieť o novej alternatíve pre maminy, ktoré sa cítia ako ja. Ktoré chcú žiť plnohodnotný život aj so živým a tvrdohlavým batoliatkom a mať vnútorný pokoj pri jeho výchove.
Pedagogika podľa Magdy Gerber je zhrnutá v základnych princípoch starostlivosti o malé deti, ktoré boli nazvané ako RIE princípy (Ressources for Infant Educators). A títo “educators” pôsobia ako profesionálni poradcovia a jedným z nich je aj Janet, ktorú som spomenula vyššie a ktorej blog ma priviedol k tejto pedagogike. Odporúčam jednu z jej kníh – “No bad kids”. Dá sa kúpiť v papierovej aj elektronickej forme. Mne enormne pomohla cez mnohé konkrétne prípady a ilustrácie.
Našla som tam taký mix smerov, s ktorými sčasti sympatizujem: vzťahovej výchovy, nevýchovy, montessori ale aj “tradičnej” výchovy. A samozrejme si to prispôsobujem našim individuálnym potrebám a skúsenostiam. Tak, aby sme boli ako rodina funkční aj spokojní. Niekedy som prísnejšia, ako odporúčajú “zdroje”, inokedy zase povoľnejšia. Naučila som sa byť empatická aj sama so sebou a nevyvíjať zase ani na seba extrémny tlak. Tak ľudsky, nedokonale. Aj rodičia sú len ľudia. Máme takú taliansku domácnosť a to sa nikdy nezmení 🙂 A Lu potrebuje rodičov reálnych ľudí, ktorí sú sami sebou, ale zároveň takých, ktorý vedia ovládať svoje správanie a emócie a pracovať na sebe. Všetci spolu rastieme. Toto by som jej chcela odovzdať.
Nie som žiadna odborníčka, tak nejdem tu dopodrobna rozoberať čo a ako z príručky Magdy Gerber. Všetko nájdete vo vyššie uvedených zdrojoch, ktoré napísali povolanejší odomňa.
No v ďalšej časti článku (ktorá už je na webe) sa s vami rada podelím, ako som vďaka skúsenosti s týmito princípmi oveľa lepšie pochopila svet, myslenie a potreby môjho batoliatka, prestala riešiť neriešiteľné, ale radšej adekvátne prispôsobila náš život tak, aby sme spolu zažívali čo najviac pohodových chvíľ.
A nastavila tie mystické hranice 😉
Ak vás tento článok zaujal, like-nite náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú.