V Zurichu sme boli v júni 2016, keď mala naša Lu cca 14 mesiacov. Vlastne sme sa len pripojili k Miškovi, ktorý išiel na služobnú cestu a zbalil nás k sebe do kufra 🙂 Táto cesta mala tým pádom úplne iný priebeh oproti tým ostatným. Najväčší rozdiel bol, že som s Lu akoby prvýkrát cestovala sama. A prvýkrát lietadlom. A prvýkrát na návšteve zahraničného mesta, odkedy Lu začala chodiť. Musím uznať, že keď bola bábätko, poznávanie s ňou bolo oveľa jednoduchšie. Každý problém sme vyriešili v nosiči a prechádzali sa, pozorovali okolie, užívali si deň. No teraz sme boli už v celkom inej realite, kedy Lu potrebovala už aj svoj vlastný program a spávala len cez obed. Ako sme si teda užili babskú jazdu v Zurichu?

 

Zurich – Mesto na vode a kolajniciach

 

 

Každá európska metropola je iná. Každá má niečo do seba. Môj prvý dojem z Zurichu bol pozitívny. Také ekologické business mesto. Doprava na koľajniciach. Čerstvý vzduch sálajúci z okolitých hôr. Jazero v centre. Všade čisto. Ale aj dážď na dennom poriadku. Čo sa zase odrazilo na zaujímavých outfitoch ľudí v uliciach. Páni v obleku v kombinácii so softshellovými bundami a turistickými topánkami. Dámy v šatách s teniskami. Okolitá architektúra všetko elegantne dopĺňala. Kameň, drevo, stará klasika. No kultúra moderná, interkultúrna, rôznorodá. Naokolo samé merci, ale aj danke. Zmes nemčiny a francúzštiny na každom kroku. Vôňa národného raclette neúprosne lákala turistov do miestnych taverien a reštaurácií. Aj keď za neúprosné ceny. No to nikoho neprekvapovalo, veď Zurich je jedno z najdrahších miest v Európe. No v rámci nižšieho rozpočtu sa dalo najesť aj v supermarkete, kde mali okrem potravín aj akoby také vývarovne s dosť širokou ponukou teplých jedál. A street foodu bolo tiež samozrejme bohate. No s batoliatkom to malo aj svoje muchy…

 

Zurich verzus batoliatko

 

 

Týždeň v meste. V centre. Okolitý vidiek možno ponúka viac, no Zurich ako taký sa mi neosvedčil na cestovanie s batoliatkom. Málo parkov, nedostatok ihrísk, minimum detských kútikov, električky fakt stále za chrbtom. Jazero síce bolo príjemné, ale so 14-mesačným dieťaťom je to skôr ďalšia nástraha, ktorú treba zvládnuť. A keď do toho začne ešte pršať, sranda začína. No toto všetko sú veci, ktoré sa dajú pri cestovaní očakávať a vždy sa dá niečo vymyslieť. Aj bez tatika (aj keď s ním je to top;). No čo ma prekvapilo najviac, boli ľudia. Cítila som veľmi chladný prístup k malým deťom. Nielen ignorácia, ale až také pohŕdanie. Neposudzujem teraz celé Švajčiarsko, ale hlavné mesto ako také. Z mojej osobnej skúsenosti. Doma som zvyknutá, že ľudia sa na nás usmievajú, pomôžu. Tiež v hlavnom meste. Niekedy až moc intervenujú a človeku to časom ide na nervy. No teraz si to už vážim. A upravila som si aj mienku o našej “večne ufrflanej” alebo neochotnej mentalite. Možno bratislavskí čašníci majú čo doháňať oproti európskemu štandardu, no ústretovosť voči rodine a celkový pocit prijatia medzi ľuďmi je pre mňa pocitovo neporovnateľne lepší v našom hlavnom meste v porovnaní s tým švajčiarskym. 

Všetko sa tých pár dní samozrejme dalo zvládnuť. Okrem švajčiarskej čokolády mi pomohlo najmä to, že som pred cestou čo-to pogooglila, aby som využila na maximum všetko, čo mesto v “našej” vekovej kategórii ponúka. Tu sú moje tipy, kam ísť:

• LindenhofPark – krásny výhľad na mesto, dve hojdačky pre deti
• Franz Karl Weber hračkárstvo na Bahnhofstrasse – tri poschodia hračiek, ideálne, keď prší:)
• Námestie Bellevue – veľká plocha s fontánami
• SihlCity Mahl – minipreliezky pre malé deti na chodbe nákupného centra, detský kútik (až) od 3 rokov
• Park pri hlavnej stanici – za národným múzeom je väčšia trávnatá plocha, stromy
• Promenáda pri rieke – pekné na večernú prechádzku, príp. pre dospelých aj kúpanie
• Promenáda pri jazere – kŕmenie labutiek

 

Winterthur – Satelit Zurichu

 

 

Najväčšia pomoc pre mňa bola kamoška s dcérkou vo Winterthure – mestečko vzdialené cca 20 minút od Zurichu. Privítali nás u seba doma skoro každý deň, za čo im budem navždy veľmi vďačná:). Lu mala parťáčku na hranie, aj herničku so super výhľadom na hory. Winterthur bol oveľa menší ako Zurich a pôsobil na mňa príjemnejšie. V centre pešia zóna, park so zvieratkami a už na okraji mesta človek cítil vidiek, prírodu, farmy. Taký ten švajčiarsky nádych, na ktorý sme čakali. No tiež nám veľa pršalo, tak veľa výletov do prírody sme nestihli. No aspoň atmošku sa podarilo zachytiť. A vyskúšať si švajčiarsku vlakovú dopravu. To pohodlie je úžasné. Kvalita infraštruktúry je samozrejme na vysokej úrovni. Osobne milujem vlaky a rada ich skúšam v každej krajine. No čo by som vytkla je opäť ten prístup k malým deťom – raz ma normálne s Lu presťahovali do iného vagóna, lebo zhodou okolností sme sedeli v “tichom” vagóne. Lu ani nemukla, ale niekto nás nabonzoval. Asi tá škaredo pozerajúca sa pani o dve sedadlá pred nami. Fakt jediné, čo mi tam všade vadilo bol to oddelenie detí od “normálneho” života.

Po návrate domov som sa v tomto smere doslova rozmrazovala a užívala si úsmevy okolia na moje dieťa.

A zároveň sa obávala, čo bude so mnou, keď dojem zásoby švajčiarskej čokolády. Všetko má svoje plusy aj mínusy 😉 No zas raz – všade dobre, doma najlepšie.