V prvej časti série článkov o živote s batoliatkom som vám naznačila, ako sa mi zatriasla zem pod nohami, keď sa naša Lu zmenila zo statického bábätka na batoliatko, ktorého je plný celý dom. Ani richterova stupnica by nestačila 🙂 No tiež som vám opísala svoju cestu vysporiadania sa s novou realitou, novoobjavený zdroj výchovnej inšpirácie (pedagogička Magda Gerber) a sľúbila pokračovanie príbehu. V tejto časti sa zameriam na svet batoliatok, ako som ho za ten čas spoznala ja a prispôsobila sa mu v miere, ktorá nám všetkým priniesla rozvoj, priestor aj pohodu. Samozrejme všetko v rámci možností…stále je to šialenstvo 😉

1. Aké sú batoliatka?

 

 

Najväčšou učiteľkou a sprievodkyňou na “batolivej planéte” je mi samozrejme naša little Lu, cez ktorú spoznávam úplne novú dimenziu existencie :). A tiež materiály, ktoré mi pomohli lepšie  do toho celého preniknúť a pochopiť ju. Prijatie jej prirodzených charakteristík mi pomohlo ušetriť si kopec energie a nervov. Neočakávať od nej nemožné a ujasniť si svoje úlohy. Aké batoliatka prirodzene sú? Akých potrebujú rodičov?

• batoliatka sú veľmi emocionálne stvorenia.  A emócie  neprejavujú vyspelým spôsobom (najmä tie temperamentnejšie povahy), ale adekvátne svojmu veku, tj. napr. plačom, vrieskaním, hádzaním sa o zem, búchaním, bitím a pod. Slovo adekvátne je tu veľmi dôležité. Uvedomenie si toho, že moja Lu je úplne normálna, vyriešilo prvú polovicu mojich problémov 🙂
• okrem negatívnych emócií batoliatka veľmi intenzívne prejavujú aj tie pozitívne, ako napríklad radosť, láska, prekvapenie a vďaka tomu sa to celé s nimi dá utiahnuť. Lu je od svojich prvých narodiek neskutočne rozkošná – nikdy by som nepovedala, že bude rozkošnejšia, ako keď bola bábo. Taký malý dospeláčik. Keď sa učí rozprávať, napodobňovať naše zvyky, keď sa teší – neviem sa na ňu vynadívať a chcem, aby tá chvíľa trvala navždy.
• batoliatka sú veľmi zvedavé a najmä v tomto veku, kedy ich hlavná úloha je spoznávať svet a prvýkrát sa osamostatnovať od rodičov (druhýkrát to príde vraj v puberte 🙂 ), čo sa prejavuje vzdorovaním a presadzovaním si vlastnej vôle. Preto sú ich najobľúbenejšími slovami ” ja sám/a” a “nie nie”. Lezie to neskutočne na nervy. No opäť prijatie reality bola pre mňa začiatok
• batoliatka ešte nemajú frontálnu časť mozgu vyvinutú natoľko, aby vedeli ovládať svoje impulzy, takže nestačí im len povedať “no no” a očakávať, že budú poslúchať (česť výnimkám – niektoré batoliatka sú prirodzene opatrnejšie a poslušnejšie povahy, no to náš prípad nie je, tak o tom nesnívam…a čo by som od Lu vlastne chcela, keď sama toto v povahe nemám 🙂
• Preto sa batoliatkam hranice nastavujú fyzicky – ideálne bezpečným prostredím (o ktorom píšem nižšie), ale keď sa nedá, tak aj preložením nevhodného predmetu preč, zobratím na ruky/za ruku, do kočíka (kde sú aj pásy v prípade potreby), vytvorením fyzickej prekážky (aj pred bitím napríklad) atď – preto väčší a silnejší výchovávajú menších a slabších. Nie preto, aby ich trieskali a dávali najavo menejcennosť, ale aby ich zvládli a dali im pocítiť bezpečie autority. Plač je prirodzenou reakciou na vytýčenie hranice, no Lu sa po chvíli vždy (na moje prekvapenie) upokojí a na všetko zabudne (pokiaľ nie je zrovna už vyčerpaná, unavená, prestimulovaná, hladná atď – vtedy treba samozrejme naplniť jej základné potreby a problém odíde sám). A spätne chápem, prečo takýto prístup u Lu nefungoval, keď bola bábo – väčšinou totiž plakala práve, aby sme jej naplnili základné potreby a ich odopieranie nič neriešilo, skôr nám aj jej len škodilo (preto nám napr. veľmi pomohlo nosenie a spoločné spanie)
• Toto všetko sa dá robiť aj s kľudom a empaticky – a teda najprv sa pokúsiť vysvetliť, no keď nezaberá, uznať napr. nespokojné pocity, zaujímavosť nevhodnej činnosti či predmetu a dať dieťaťu pochopenie aj v pre mňa banálnej situácii (vraj by som to mala mať potom ľahšie s Lu v puberte, lebo mi bude dôverovať – uvidím, potom vám poviem 🙂 )
• Preto batoliatka potrebujú rodičov, ktorí sú vyrovnaní, pokojní, silní, láskaví, pevní, empatickí, sebaistí, konzistentní, disciplinovaní – akoby takí manažéri, ktorí majú nadhľad, vedia si poradiť s akoukoľvek situáciou svojho dieťaťa a efektívne mu vymedziť (veku adekvátne) hranice a určiť pravidlá. Batoliatka totiž od nich všetko vycítia, nevyznajú sa v sebe ešte a kopírujú správanie rodičov – a teda najskôr sa upokoja pri pokojnom rodičovi. A tak som si nastavila zrkadlo, akým vzorom pre Lu som. A začala vychovávať aj seba.
• čím náročnejšie, tvrdohlavejšie alebo emocionálnejšie batoliatko je, tým pevnejšie hranice, ale aj láskavejšieho a pokojnejšieho rodiča potrebuje (samozrejme témy ako jedlo, spánok, plienky sú špecifické a tiež ich Janet rozoberá na svojom blogu či knihe)

Bola to pre mňa šupa a “eye-opening” (oči otvárajúce) čítanie. A v praxi to naozaj funguje. Nie, Lu sa neprestala hádzať o zem. Ale ja to viem lepšie vyhodnotiť, rozlíšiť príčiny a tým pádom aj efektívnejšie riešiť. A zostať pri tom celom aspoň trochu pokojná. Nedarí sa mi to samozrejme stále (najmä v pre mňa náročných obdobiach ako napríklad teraz, keď očakávam jej bráška). No je to rozhodne lepšie. A tiež to, že som si našla svoj prístup k výchove Lu a som s ním stotožnená, mi dodáva veľa sebaistoty a aj taký pokoj, že toto obdobie nejak zvládneme (aj keď to možno práve úplne nezvládame 🙂 ). Začalo sa to páčiť aj môjmu Mišimu, ktorý vidí zmenu na mne aj na Lu a už má menej chuť dať jej “po riti” :). Umožňuje nám to tiež zažívať s Lu viac vecí, chodiť s ňou do spoločnosti, do sveta, cestovať, užívať si trochu ten rodinný život, pretože sa nemusíme báť, že si neporadíme s našou nespratnou Lu (samozrejme všetko v zdravej miere, ktorá nám je na úžitok). Odsudzujúcim pohľadom sa síce aj tak nevyhneme, ale to ani nie je pointa. Človek nikdy nevyhovie každému. Hlavne, že mne Lu príde odvtedy oveľa kľudnejšia a rešpektujúcejšia (na svoje pomery). A ja sa ako mama batoliatka cítim oveľa lepšie .

Viac konkrétnych info a rôznych situácií sa dočítate v knihe “No bad kids”, ktorú som už odporúčala v predošlej časti. Napísala ju RIE výchovná poradkyňa a blogerka Janet Lansbury (vyučuje podľa metódy Magdy Gerber) . Neplatia mi za reklamu, ale rada tieto info posuniem ďalej aj bez odmeny, pretože mi prídu neskutočne hodnotné. Taký zlatý stred. A keď niekomu pomôžu tak ako mne, to mi je najväčšia odmena.

 

4. Baby-friendly domov = Rodinná pohoda

 

 

Pamätám si ako mala Lu 9 mesiacov, vo veľkom štvornožkovala a chodila popri nábytku, všetko brala, ťahala, hádzala, (bolestivo) padala a tieto činnosti začali tvoriť nielen jej, ale aj moju celodennú náplň. Čo nie je teda vôbec pre mňa a nebola som s týmto fungovaním spokojná. Keď to niekto dokáže robiť s radosťou, má môj veľký obdiv. No ja som po chvíli začala byť z toho neskutočne vyčerpaná, otrávená až depresívna. Rozmýšľala som, ako dokázali celé tisícročia pred nami fungovať ľudia dokonca s viacerými deťmi a v oveľa náročnejších podmienkach. A vtedy som prišla na chuť prirodzenému Montessori, ktoré sa skvele dopĺňa s “RIE” prístupom, ktorý som opísala vyššie. Ten je z môjho pohľadu zameraný na výchovu a situácie, no montessori je zase úplna topka, čo sa týka tipov na úpravu prostredia pre dieťa a rozvojové hry (resp. “práce”). Lu bola zrazu spokojná, lebo si mohla “vybavovať” svoje veci a ja vlastne tiež. Samozrejme neodišla som na nákupy, ale bola vždy na dosah ruky a jedným očkom pri nej. No dokázali sme byť oveľa produktívnejšie a ja toto potrebujem k svojej existencii. A ako bonus, aj Lu je taká samostatnejšia povaha, takže nám vznikla win-win situácia, o ktorú sa snažím vždy, keď sa aspoň trochu dá. Myslím, že taká vždy aj existuje, pretože deti sa stávajú súčasťou života rodičov – po celé tisícročia to tak bolo, dnešok by teda nemal byť výnimka.

Ale späť k veci – ako sme to naše prostredie upravili? Inšpiráciou mi bolo jedno montessori školenie, ale tiež nejaký online materiál. A celé sa to samozrejme menilo s vekom Lu, ale v princípe sme na to išli v tomto duchu:

• v obývačke sme vypratali sme spodné skrinky/stolíky/poličky a odstránili, čo bolo pre Lu nebezpečné alebo s čím som nechcela, aby sa mi hrala – keď to nebolo možné, zamkla som skrinku poistkou z Ikei
• do uvoľnených priestorov som dala Lu hračky, alebo aj iné veci, ktoré boli pre ňu vhodné – vždy vedela, kde ich nájde a rada sa k nim vracala (pokiaľ sa mi ich podarilo ovšem upratať 🙂 )
• knižky boli položené na jednom mieste na takej menšej skrinke, aby Lu dočiahla (využívali sme nábytok, čo sme mali, takže nebola to taká tá originál monte polica)
• zo začiatku sme prehradili priestor v obývačke prenosnou postieľkou a matracom, kde jej vznikla akoby taká “baby hernička” – bezpečná zóna, no zároveň to nepôsobilo ako klietka (samozrejme postupne, ako Lu rástla a potrebovala viac, zväčšovali sme ju, až úplne odstránili)
• v kuchyni sme mali veľké ťažké výsuvné šuflíky, čo dosť pomohlo, pretože dlhú dobu ich nevedela vôbec otvoriť. Nevhodné skrinky som zamkla a tiež jej vyhradila jednu skrinku s baby náradím. Montessori miluje varenie s deťmi, preto deti milujú montessori 🙂
• kým sa nenaučila otvárať dvere, tie tiež pôsobili ako zábrana – keď sa to naučila, stále sa dali v prípade potreby zamknúť (to sú tie fyzické prekážky, aby nemusel byť rodič permanentná mobilná hranica a trochu si “oddýchol” 🙂 )
• čím bola Lu staršia, tým sa samozrejme jej potreby a nároky zväčšovali a v tomto duchu sme ďalej upravovali jej prostredie tak, aby sa mohla voľne hrať, objavovať, byť čo najviac samostatná, no všetko v rámci hraníc, ktoré sme jej vytýčili – pre toto sa mi montessori veľmi páči.

Toto sú len veci, ktoré sme vyskúšali my a fungovali nám. Kopec ďalších tipov určite nájdete na internete.

Zaujímavé zdroje:

http://jen-peacefulparenting.blogspot.sk/2011/01/our-montessori-home.html

http://www.montemother.com/pripravene-prostredie-2/

Na nejaký čas som sa tým pádom musela vzdať výstavnej obývačky a dekorácií, ale za tú pohodu mi to stálo. A áno, akonáhle sme s Lu v inom prostredí ako tom domácom, tak je to všetko oveľa náročnejšie. Preto si podľa možnosti vyberáme, kam s ňou chodíme a čo s ňou robíme. Ideálne tak, aby to bolo zaujímavé pre ňu, aj pre nás zároveň. O tom je vlastne celý náš blog 🙂 Preto s ňou môžme aj cestovať, pretože myslíme aj na jej potreby a hľadáme také riešenia, ktoré sú aj pre ňu vhodné. A je to možné aj za hranicami. Svet a deti sú všade podobné. Nie je to bezhraničné prispôsobovanie sa dieťaťu, ale rešpektovanie jeho základných potrieb a tým zároveň aj svojich. Také to zdravé prirodzené prispôsobenie v rodinnom živote. Nie vždy sa nám to darí, niekedy je to prúser a musíme to proste vydržať. Aj o tom to je. Aj to treba prijať. Dnešná doba je podľa mňa veľmi vyumelkovaná a od detí sa to tým pádom (predčasne) očakáva tiež, no oni majú prírodu a celú históriu v sebe, ich prirodzené impulzy neoklameme a pokusy násilného “prevychovávania” sú z mojej (našťastie len krátkej skúsenosti) veľmi vyčerpávajúce. A výsledkom ani zďaleka nie je pohodové dieťa. A už vôbec nie pohodová matka. Nebude to náhoda, že najväčšia pohoda s deťmi je práve vonku, v prírode. Na záhrade. Na lúke. Pri jazere. V parku. Oni vedia, čo je prirodzené a vyhľadávajú to. Všetko ostatné príde v správnom čase a ono to tie batoliatka všetko raz prejde. Vidím to aj na Lu, ako sa vekom mení. Sama od seba. No mne nie je jedno, ako ten čas medzitým strávime a najmä v akej atmosfére.

Preto sa týmito vecami zaoberám a hľadám riešenia, ktoré nám fungujú. Vďaka ktorým máme pocit, že život s deťmi je prirodzený a môže byť dokonca aj super, keď sme ochotní spustiť z vysokých očakávaní a tešiť sa z jednoduchosti. To ma Lu krvopotne učí každý deň.

Pracujem na pokračovaní tejto série, tak ak vás článok zaujal, like-nite náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú.