Burano.

Posted on Posted in Blog, Travel & Outdoor

O zážitkoch z našej dovči v Taliansku som už písala v dvoch článkoch (jeden taký na úvod a druhý o mojej malej jesolskej principesse ). A konečne sa dostávam aj k (foto)článku o výlete loďou na Burano, ktorý som nevedela, či dať či nie. A dala som (našťastie! – lebo je to úžasné miesto). Aj deti. A aj Miši (aj keď sme mali zase aj krízu – viac na konci článku 😉 ).

Loď

Úprimne – ja som sa bála najmä tej lodi – zvyčajne nemám dobrý pocit, keď nemám pod kontrolou dopravný prostriedok, v ktorom sú moje deti (priznávam, že aj pred cestou lietadlom sa tak cítim 🙂 ). Ale tak autom či bicyklom sa nedá ísť všade, takže využívame samozrejme aj ostatné prostriedky. A ono to veľakrát nakoniec ani nie je až také zlé! A niekedy aj je, ale tento prípad bol fajn. Super štart výletu – Lu sa veľmi páčilo, väčšinu času si kreslila, Riši chvíľu aj posedel v kočíku, my sme si robili selfies s Mišim a fotili sa s deťmi do albumu …

bty

selfp

selfp

Ale musím povedať, že na konci nám už začínalo prihárať…Riši totiž zistil, že sa nemusí na lodi ničoho báť a zatúžil po rozlete…predstavte si, že úplne na drzovku začal baliť mladé turistky, ktoré sedeli za nami…priamo pred mojimi očami! Ale keď Lu povedala: “Maminkaa, my sme mačky! Jedna mačka, dve mačky!”, bolo mi lepšie…. 🙂 🙂

sdr

Ostrov farieb

No keď sme dorazili do prístavu, bolo mi ešte lepšie…tie domčeky boli naozaj také farebné, ako všade písali! Bola som nadšená. Ja milujem farby a ešte viac farebné domčeky. Taliansko je pre mňa oáza. A som rada, že sme si mohli týmto výletom ochutiť našu (ne)obyčajnú retro dovolenku pri mori….

cof

IMG_9449

cof

IMG_9714IMG_9716

Ihrisko

Aj Lu si prišla na svoje. Ostrov je malý, rýchlo sme zmapovali, čo kde je a zistili, že všetko je poblíž…hlavne ihrisko. Tam sme sa zastavili samozrejme hneď dvakrát 🙂 Malo super atmošku…pri mori, pri loďkách, priestranné, trávnaté, kúsok od centra…akurát tieňa bolo málo, tak sme sa tam s Mišim neplánovane poopaľovali, ale veď keď už sme na tej dovolenke… 😉

IMG_9493

IMG_9500

IMG_9512

IMG_9514

IMG_9548

IMG_9544

Ako doma

Lu sa tam rýchlo udomácnila. Až som bola z mojej náladovej principessy prekvapená. No jej predošlé cestovateľské skúsenosti v nej zrejme zostali (a že deti si nič nepamätajú!). Okrem ihriska mala super výbeh aj na jednom malom námestíčku, pri ktorom bola dokonca aj lúka…no nemohla som z tohto Burana, že aký baby-friendly ostrov (aj napriek tomu, že cezeň vedie kanál). Ten bol v tej turistickejšej časti, tak sme vďaka deťom trávili viac času v tej menej turistickej, čo máme vlastne najradšej… ale samozrejme aj ten kanál sme si prešli, aby nám nič neuniklo. Lu dodnes spomína na Burano vždy, keď niekde uvidí obrázok s farebnými domami, alebo keď si spomenie na nejaký zážitok (“Mami, to ako na Burane…” – milujem, keď to povie 🙂 ).

IMG_9474

IMG_9476

IMG_9659 IMG_9670 IMG_9685

Pizzová kríza

Toto je tesne pred ňou 🙂 Obedy sú vždy najťažšie. Aj doma. Deti hladné a unavené. Rodičia dokopy len štyri ruky. Čas beží rýchlo. A v neznámom prostredí ešte rýchlejšie. Čo mi normálne až tak nevadí, ale na obed hej. Zakotvili sme nakoniec v jednej pizzerii (pri tom námestíčku s lúkou). A nemali detskú stoličku….čo vie rozhodnúť o tom, aký obed nás spolu čaká. A v tomto prípade aj čakanie na obed. Tu sa začína naša buranská kríza, tesne po týchto príjemných záberoch…

IMG_9576

IMG_9580

IMG_9610

Čakanie už bolo na nás všetkých príliš dlhé….už sme začínali mať všetci štyria nervy, foťák som musela schovať na zopár ďalších hodín, aby ma Miši nevykázal z ostrova 🙂 (a už som na to nemala voľnú ani tú zázračnú tretiu materskú ruku…). Ale potom prišla tá pizza….pravá talianska….a všetci sme sa rýchlo ukľudnili…niečo na tom bude pravdy, že láska ide cez žalúdok…zrazu sme sa mali všetci oveľa viac radi 😀

IMG_9620

Po obede nastal tradičný rituál – uspávanie detí. Rišiho háklivá téma. A teda aj moja. A teda všetkých. No mala som to vymyslené…veď máme náš dvojkočík. Všetko išlo dobre. Až kým sme neprešli okolo zmrzlinárne. To už Riši spal a Lu si ešte vymyslela, že ide na zmrzlinu…čo sme už nemohli schváliť, spustil sa krik a Riši sa zobudil. Akože mohol znovu zaspať, ale jemu stačilo aj tých 5 minút…classic Riši. Lu samozrejme po chvíli zaspala. Bolo to tak blízko k súbežnému spánku…

Vlastne sa nič také vážne nestalo, ale kvôli tomu nesúbežnému spánku sme boli mega unavení a bez prísľubu “vypnutia” až do hlbokého večera…pozerám na Mišiho, ako sa hrá s telefónom, zvraštené obočie (to má málokedy, čiže viem, že prúser), beriem Riška a hrám sa s ním, opatrne sa spýtam, či je všetko ok…..”Nie je!” odpovedá mi pohľadom. Pýtam sa ho, čo si pozerá, či niečo zaujímavé…”Píšem inzerát!” odvrkne. Hm, to mi je dosť čudné. Pýtam sa, že aký inzerát. “Že predám dvojkočík….” a tesne za tým dodáva: “Aj s dvomi deťmi!” 😀 ….a ja sa začnem smiať tak, že mi idú do úst slzy (zase ten absurdný smiech, čo už som raz písala…).

selfp

Miši sa snažil byť ešte chvíľu nahnevaný, ale môj smiech má jednu základnú vlastnosť…je nákazlivý… 😀 Nakoniec sa mi ho podarilo rozosmiať, aj keď sa priznám, že najprv som si to skoro pokašľala rečami “no vidíš, môj zlatý, aké som to mala ťažké minulý rok, preto mi je teraz do smiechu…” :D. Naštastie mi to “odpustil” a požičal Rišimu svoj klobúk…takže malú obednú prestávku sme predsa len mali…a ešte s akou roztomilou spoločnosťou…. 🙂

selfp

selfp

Keď sa Lu zobudila, Riši sa začal pýtať na spanie a dali sme si sleeping photoshoot, ktorý by nevznikol, keby bol ten plánovaný súbežný spánok…aj keď moja tvár už vyzerá rozhodne inak ako na tých fotkách z rána na lodi 😀 Ešteže mi Lu vybrala také dobré mačkovské okuliare…

IMG_9705 IMG_9756

cof

Na instagrame rozhodne nájdete  aj oveľa krajšie selfies z Burana ( jedného z najfotogenickejších miest na celom svete podľa mňa), ktoré som si aj ja v mysli s deťmi už vytúžila (tak trochu blogerský syndróm). No nakoniec som rada, že mám práve takéto…pretože odzrkadlujú ozajstný život, ktorý teraz žijem. A raz budem určite najviac rada pozerať na strapaté fotky s nosičom….je to tak krátke obdobie, kedy sú deti bábätká….

A cestovanie s nimi nie je jednoduché (teda aspoň s tými našimi :D), preto sme dali pomalé tempo a len jeden takýto väčší výlet. Ale ten absurdný smiech stojí za každú novú vrásku na tvári….ten sme tak často nezažívali pri cestovaní “len” s Lu, na ktoré máme spätne vlastne slastné spomienky….a ani toľko radosti z obyčajnej pizze, hrejivých pocitov, ktoré iskria okolo dvoch detí….aj tých je dvakrát viac, nielen tých nezbedných nôh a kríz…

Ja si napriek všetkému stále myslím, že sú to hodnoty, za ktoré sa oplatí v dnešnom svete bojovať…a mať z rodiny aj radosť, spoločné príhody, pekné spomienky….aj keď sa tak samozrejme nie vždy cítim (ani vám nejdem hovoriť, čo niekedy cítim…. :D). A tiež nehovorím, že to musí byť len cestovaním. No v tomto prípade to bolo práve ním a som rada, že sme na to Burano nakoniec išli….a že z neho máme zaláskované, veselé, trpké aj absurdne smiešne spomienky… c´est la vie…. 😉

No tie hrejivé pretrvávajú, aj keď sme už dávno doma….a smiech cez slzy forever 😉

Jeseň sa už blíži a s ňou aj nové témy na blogu, no možno sa predsa dostanem aj k tomu článku o živote na pláži, ktorý som vám sľúbila….pri písaní každého jedného talianskeho sa tam mysľou na chvíľu prenesiem a akoby som to všetko prežila znovu….a je mi fajn. Ako to máte vy? Ako sa vám darí udržiavať alebo oživovať rodinné spomienky? Čo vám funguje? 

Ak sa vám tento článok páči, sledujte môj blog na Facebooku aj Instagrame. Priebežne pridávam zaujímavé stories,  foto aj info o nových článkoch. Ak sa vám zdajú fajn, budem veľmi vďačná za like či share ? A samozrejme ako vždy s vami rada podebatím v komentároch…

Leave a Reply

Your email address will not be published.