V prvom rade sa vám chcem všetkým poďakovať za pozitívne komentáre aj celkovú príjemnú odozvu na predošlý článok o tom, ako som sa stala druhýkrát mamou, ale aj k článku o mojej (ne)vydarenej Veľkej Noci. Veľmi ste ma potešili aj povzbudili do ďalšieho písania. Naznačila som vtedy, že bude o škôlkovaní v podaní mojej Lu. A aj bude 🙂

O našej trojdňovej škôlke.

Ako to celé začalo?

Lu sa vypýtala do škôlky. A jedna veľmi výhodná nám práve prišla do cesty. Tak sme ju prihlásili. Hovorím to úplne vážne. “Mami, aj ja chcem chodiť do škôlky!” Prečo ja nechodím do škôlky?” Samozrejme to bolo celé oveľa komplexnejšie (čo ste asi vycítili z môjho predošlého článku) a mohla by som okolo toho oveľa viac rozprávať a vysvetľovať. No nechcem, aby tento článok bol o obhajovaní si tohto rozhodnutia. Ja už vidím prvé výsledky, tak to nie je ani potrebné.  Idem vám len povedať o našej skúsenosti…

Pretože sama som bola na pochybách, či je to teraz vhodné obdobie (popri polročnom bračekovi). Či nebude ešte viac nespokojná. Či nepočkať do septembra. Či Lu nebude prichádzať o život tu doma. Či nebude nakoniec aj tak viac doma ako v škôlke (chorá ona, alebo aj my všetci od nej). Či to zvládne. Jednoducho či to bude krok tým správnym smerom pre našu rodinu. Smerom k spokojnosti celej rodiny, ktorá nám už dlhší čas chýbala. Nehovoriac o tom, ako kontroverzné v slovenskej spoločnosti ešte stále je, keď je mama na materskej “dovolenke” a dieťa ide do škôlky.

No ešte viac ako predtým si teraz uvedomujem individuálnosť každého človeka, dieťaťa, rodiny – jednoducho každého životného príbehu. A preto sa (už) snažím každú situáciu riešiť s týmto vedomím a (intuitívne) hľadať riešenie šité na mieru práve pre nás. Nemusí byť dokonalé, ale také naše.

 

Tak tu je to naše škôlkové:

Magické 3 dni.

Pôvodne mali byť len dva. Dať Lu vyslovene len miesto, kam sa bude môcť ísť vyvetrať, odreagovať, zahrať s deťmi (zbožňuje ich!). A trochu aj vybiť svoju nekonečnú energiu. No tak sa jej to celé zapáčilo, že nás ukecala na tri. Bolo skvelé vidieť Lu opäť takú nadšenú a šťastnú. Tvári sa, že by zvládla aj tých päť (nedeľa ráno: “Maminka vstávaj, ideme do škôlky!” 🙂 ). No prečo len tie tri?

• aby si dopriala štvordňový víkend, kým sa to dá
• aby mali spolu s Rišim na seba viac času
• aby som sa udržiavala v tempe s dvomi deťmi a vedela ich zvládať
• aby sa Lu nepreťažovala v pre ňu citlivom období (a cítila aj správala sa lepšie – nie ešte horšie…)
• aby si užila túto teplejšiu sezónu trochu aj doma na dvore
• aby som mala Lu aj doma len tak pre seba – z čistého rozmaru a sebectva 🙂

A kopec iných dôvodov. Zatiaľ sa nám to takto veľmi osvedčilo. Uvidíme, čo prinesie budúcnosť. No zaujímavé je tu spomenúť minulosť – Lu bola dlhodobo veľa nosená, dojčená, ubytovaná v mojej posteli, mojkaná, čičíkaná a ešte stále jej doprajem veľa blízkosti. Pretože sa takto dobre cítim v našom vzťahu. A Lu to nijak neuškodilo ani neskomplikovalo nábeh v kolektíve ani nikde, kde je bezomňa….práveže je veľmi samostatná…..milujem paradoxy života…

 

 

 

Chýbame si.

Už po prvom dni som cítila, ako mi Lu chýba. No priznávam, že to bolo aj uvoľňujúce – predstava o dni “len” s jedným dieťaťom. Ale aj o očakávaní príchodu Lu zo škôlky. Tešiť sa na Lu bolo totiž veľmi osviežujúce. Myslím, že sme tu už obe mali dosť (zimnú) ponorku. A teraz  prišla veľká zmena. Prvý deň sme išli do škôlky spolu, takže to bolo pre každého také vzrúšo. No potom už nabehol tatik a my sme s Rišim ostali doma. Tak zvláštne sami. Lu mi len zakývala pri dverách a odkázala, že teraz musí ísť do škôlky. “Dáš mi pusu”? No už jej nebolo, tak rýchlo vystrelila. “S tatikom na výlet do škôlky”. Až ma to zamrzelo. Každé dieťa je iné, je to svätá pravda. A začínam si všímať, že Lu sa rysuje do mojej povahy. Proste potrebuje trošku rozruch, mať nejaký život aj mimo domu, mimo rodiny, byť v pohybe a dianí. Stále sa niečím zapodievať. Byť v kolektíve. Byť aj samostatná. Už na to dozrela. Ale začala som pochybovať o tom, či ja niekedy dozrejem…na moje deti vo svete. Bezomňa. No užívam si ich teraz vďaka tomu oveľa viac. Nielen preto, že sú obe oveľa spokojnejšie a ja “oddýchnutá”, ale najmä preto, že som si začala uvedomovať výnimočnosť tohto obdobia. Keď sa môžme rozhodnúť byť len tak doma…

 

 

Nad Tatrou sa blýska…

Teraz na trošku veselšiu nôtu 🙂 O srande so škôlkarkou Lu. Odkedy do nej chodí, prekvapuje nás stále znova a znova novým repertoárom.  Toľko pesničiek už vie. A tak rada vyspevuje. Vždy sa nám tu úžasne rozveselí atmosféra, keď niečo začne. Najväčší rehot spustíme, keď Lu behá holá po dome a spieva slovenskú hymnu….:)  Toto keď prvý raz dala, pozreli sme sa s Mišim na seba a nekontrolovateľný výbuch smiechu. Najzlatejšia verzia Lu na svete. Už je z nej malý dospelák. Alebo lepšie povedané malá slovenská deva 🙂 Veľmi rada nám spieva aj pri stole – samozrejme ľudovky. Keď doje a už sa nudí, skríkne “Susedovie mara!” a zaspieva song, ktorý nepozná ani tatik starý foklorista 🙂 Naozaj netuším, čo všetko sa v nej skrýva, ale aspoň tuším, čo to v tej škôlke robia. Toto sú také dve naj tutovky, o ktoré som sa chcela podeliť a ktoré mi vyčarujú úsmev na tvári aj v tie najťažšie dni. A nielen mne alebo Mišimu – ale aj Riši sa už veľa s Lu smeje. A keď sa smejeme všetci spolu naraz….to je najviac. To je pre mňa rodina…

 

 

Sme aj chorí…

Prvé dva mesiace s nami boli asi všetci anjeli. Lu neochorela. Ani ja ani nikto. Som veľmi vďačná za tento čas. Dočerpala som veľa síl. Dopriala Rišimi viac spánku, sebe viac času, Lu vytúžené detičky a dostala našu rodinu do spokojnejšieho rytmu. No samozrejme raz to muselo prísť. Bacil zo škôlky. Najprv sa od Lu chytil Riši. A mňa pochytila obava z predstavy o dvoch týždňoch doma s dvomi chorými deťmi. No Lu ma prekvapila. Ako vymenené dieťa. Myslím, že čas strávený v kolektíve jej prospel. A zároveň sa jej páčilo byť opäť len tak doma. Bola to pre ňu zase trošku zmena. A aj pre mňa. A myslím, že aj ja som bola iná – oveľa trpezlivejšia. Pribudli nám aj nové rituály – pozeranie si fotiek zo škôlky s opakovaním si mien všetkých detí (niežeby som bola nejaká premotivovaná mama – to vymyslela Lu 🙂 ) a starostlivosť o chorého Riška. Veľmi to spríjemňovalo tento náročný čas, ktorý žiaľ dosť vykulminoval, keď som ochorela aj ja a ešte viac ako deti (viac o tom v článku o tej našej Veľkej noci). No späť k Lu. Teraz je to taká naša pani učiteľka. A Riško je jej žiak, pacient, zvieratko aj brat v jednom 🙂

 

 

Utvrdila som sa v tom, že deti sa jednoducho neustále sa menia. A nielen oni – myslím, že aj my rodičia. Všetci spolu proste rastieme. Všetko mi teraz pripadá oveľa jednoduchšie ako predtým. Riši si už Lu oveľa viac užíva, je z neho jedno veľké veselé bábo, ktoré už nepotrebuje toľko (s maminkou) spať a neľaká sa svojej akčnej zvučnej sestry. Takže aj Lu si viac užíva jeho. A aj tú maminku. A keď už toho bude mať s nami dosť, vždy tu budú kamaráti v škôlke….

Cítim, že sme už jednoducho v novej etape. Viem, že trápenia minulej zimy sú za nami. A tiež viem, že prídu iné. A že príde aj vzdor voči škôlke. To by nebola moja Lu :). Ale cítim oveľa viac dôvery v Boha aj samú seba, že všetko zvládneme. My mamy sme už raz také…

No a teším sa veľmi na túto teplejšiu babyfriendly sezónu!

Na jej počesť som nám zabookovala last minute víkendový resetík v Maďarsku, ktorý sme neskutočne všetci potrebovali (okej, priznávam, že najmä ja 🙂 ) a na ktorý sme už aj stihli ísť a budúci článok bude práve o ňom (na našom Instagrame už visí zopar videjok v instastory na profile).

Neváhajte sa so mnou podeliť o vaše skúsenosti so škôlkou alebo akýmkoľvek iným intuitívnym rozhodnutím, ktoré ste urobili či príbehom vašej rodiny, ktorý vás práve napadol.

Budem veľmi rada!

Prajem vám krásny deň s vašimi deťmi 🙂

Ak vás tento článok zaujal, sledujte môj blog na Facebooku aj Instagrame. Priebežne pridávam rôznorodé stories, foto aj info o nových článkoch ? Ak sa vám ktorýkoľvek z nich zdá užitočný, budem veľmi rada za like či share ?