Tohtoročné cestovateľské plány sme prispôsobili našej novej realite. Stavbe domu. To znamená menší rozpočet, ale o to väčšie odhodlanie hľadať nové spôsoby, ako cestovať lacnejšie. Najprv sme využili možnosť ísť s Miškom v júni na služobku do Zurichu, aj keď do horšieho počasia. A následne prišla obrovská chuť ísť niekam k vode. Najmä sledujúc vývoj meteo situácie a tiež Lucinkinu rastúcu člapkaciu vášeň:)
Zvyčajne cestujeme mimo sezóny (prázdnejšie, lacnejšie, chladnejšie), ale tentokrát sme proste nevedeli vydržať. Motivovala nás najmä naša batolivá Lu – miluje vodu, piesok, kamienky…. Tak sme sa namotali na myšlienku dať si v júli len takú klasickú oddychovku. Ísť sa na pár dní niekam okúpať. Hoc len na predĺžený víkend. Last minute, ale na vlastnú päsť.
Pôvodne sme chceli Taliansko, tie pláže sú pre nás neporovnateľné s Chorvátskom. A tiež gastronómia a ľudia. Ale človek mieni, Pán Boh mení. V Taliansku sme nenašli prienik našich možností a kritérií (klasické letné dovče sa asi ozaj viac oplatia riešiť first moment…). A potom nám zas raz Airbnb ukázalo inú alternatívu. Tú pravú pre nás. Zambratija. Istria. Čiže nakoniec Chorvátsko. Tak aspoň bude zmena oproti minulému roku. Ale s batoliatkom na betón a kamene? Nie nie. Na piesok. A len 6 hodín od Bratislavy, takže na predĺžený víkend ako stvorené.
Pomalý život v Zambratiji
Fakt sme boli zvedaví, čo to tam v tej Zambratiji bude. Podľa googlemaps aj obrázkov to vyzeral byť poriadny koniec sveta. Minimálne koniec Istrie to aj je, za ňou už sú len hranice so Slovinskom (keď nepočítame dedinku Savudrija). No pre nás to bol ešte len začiatok. Hneď po vstupe do dediny nás obliala pohodová atmosféra. Bolo to tam také neohrabané, taký “surový” vidiek. A to sa nám práve páčilo. Autentická Chorvátska dedina. Samozrejme objavená turistami, ale stále si zachovala svoju atmosféru. Po prvom dni som pochopila, že obliekať a už vôbec nie maľovať sa tu nemá moc zmysel (ešteže sa mi fashion kúsky nezmestili do kufra). Minimálne cez deň sme sa všade premávali v plavkách, žabkách a klobúkoch. Pri fungovaní s batoliatkom veľká úspora času:)
Trošku nám toto miesto pocitovo pripomenulo Caye Caulker v Belize. Prostredie tam bolo tiež také pohodové, naturálne, miniatúrne a tempo pomalé. No v Zambratiji okrem Karibského mora chýbalo ešte niečo. Cesta nebola z piesku, ale asfaltu. Autá neboli golfové, ale ozajstné. A prechádzali cez stred dediny, popri pobreží. Uprostred diania. Čiže dosť sme to vnímali a museli sa s tým dennodenne konfrotovať – mať oči aj vzadu, najmä kvôli Lu. No hovoríme o dedinskej ceste, žiadnej autostráde, takže dalo sa zvyknúť. A pláž bola našťastie bokom. Akurát to celé trošku narúšalo náš “bob marley” feeling :D. Určite by bodli väčšie chodníky a boardwalky. Najmä na večerné prechádzky v nosiči, keď Lu nie a nie zaspať v posteli. No našli sme si nakoniec svoju trasu aj na konci sveta. A tiež svoj zelovoc so sladkými melónmi a obrými rajčinami. To nám zase pripomenulo náš balkánsky roadtrip cez 5 krajín, kde sme videli tie najväčšie rajčiny v živote (vtedy sme blog ešte nemali, ale raz snáď zopakujeme aj s Lu a napíšeme o tom ;). Zaujímavým zážitkom bola aj chorvátska dedinská veselica v prístave, alebo lepšie povedané prístavčeku. Morské plody sa neúprosne pražili na pekáčoch a turisti sa zatiaľ bláznili na staré “vypalovačky”, ktoré im hrala a spievala talianska manželská dvojica. No inak okolo nás džavotali samé slovanské jazyky. Až sme si museli dávať pozor na ten náš. Cítila som sa ako na Slovensku, ale pri mori. Chorvátsko je naozaj slovenské more. Až teraz mi došlo, že to nie je len o geografickej blízkosti, ale aj kultúrnej.
More a piesok aneb Na planéte Lu
Piesková pláž bola pre nás pri výbere dovči prvá podmienka. Osobne nemáme problém s kamienkovou ani betonóvou. Aj tá má svoje výhody. Najmä pri cestovaní sme v minulosti ocenili, keď sme mohli len tak vhupnúť do mora a to bez následného celotelového pieskového peelingu po zvyšok dňa. No s Lu je toto najmenší problém. Má len 16 mesiacov, čo znamená, že je ešte stále ako neriadená strela 🙂 Potrebuje (impulzívne) objavovať aj ochutnávať svoje okolie, spoznávať rôzne materiály, prelievať, presýpať, behať tam a spať, a tam a späť…. a všetko to robiť (samozrejme) autonómne. Jednoducho batolivá planéta 🙂 Fuška pre rodičov, ale to jej zatiaľ len tak ľahko nevysvetlíme . Radšej jej vyberieme také prostredie, kde môže naplniť svoje potreby. A potom aj my ľahšie naplníme tie svoje. Pohoda na duši 🙂 Takže piesok. Mäkký. Príjemný na nohy. Bezpečný. Sype sa. Tvaruje sa. Nezasekne sa v dýchacích cestách. A umožňuje jednoduchý vstup do vody.
A Zambratija toto poskytla. Pláž nie je určite najkrajšia, akú sme v živote videli. No je to taký malý raj pre deti. Popoludní prišiel odliv, po ktorom ostala veľká hladká piesková plocha. Tú si onedlho “podali” deti a vytvorili z nej pobrežné pieskovisko. No najmä vznikla ešte väčšia plytčina. Lu si mohla voľne behať, člapkať sa, s tatikom kopať jamy, zalievať ich, kým maminka chytala bronz na brehu mora užívajúc si osviežujúci, ale nevtieravý príval morskej vody. Rodinná idylka. A to sme ani nemuseli ísť ďaleko, nadlho a nákladne.
V ďalšej časti budeme písať o našom airbnb domčeku priamo pri mori a tiež o bicyklovaní po Istrii.