Pôvodne som chcela tento článok napísať úplne inak. Celú Veľkú Noc som si totiž predstavovala tiež úplne inak. Prvýkrát v novom dome. Chcela som, aby to bolo výnimočné. Veľmi som sa tešila, ako si to tu zdekorujeme, napečieme koláčiky a užijeme. Namiesto toho mám týždeň horúčku a mám to tu pred sviatkami v oveľa horšom stave, ako kedykoľvek počas bežného roka. Hnevá ma to, no potom sa pozriem na svoju rodinu…

Dôjde mi, kam majú smerovať zvyšky mojej energie. Do udržania pohodovej atmosféry v domácnosti s chorou mamou. Deti vycítia všetko. Keď je chorá mama, akoby bola chorá celá rodina. Preto okrem toho, že sa venujem rodine a starám o ňu, poctivo sa aj liečim a tiež dobíjam baterky – najmä tu na blogu. Písanie je pre mňa liek na všetko. No späť k téme.

Keď sa tak zamyslím nad minulými rokmi, kedy sme vlastne tiež boli cez Veľkú Noc chorí a tiež to doma nebolo “na parádu”, nespomínam si spätne na nič negatívne. Pamätám si na to, ako sme boli veľmi veľa spolu. Ešte v našom dvojizbáku. Síce všetci chorí, ale spolu. Leňošili sme, rozprávali sa, hrali, jedli, čo bolo. S odstupom času to vnímam, ako veľmi príjemný a láskavý čas.

No vďaka mojej Lu teraz nemusím čakať na odstup času. Ukazuje mi to všetko “live”. Stále ku mne chodí, či nepotrebujem vreckovku, liečik alebo mi hovorí, aby som si oddýchla. Pohladká ma. Alebo sa chce postarať o Riška, ktorý je ešte trochu chorý z minulého týždňa. Odmerať mu teplotu, zakryť ho, dať mu kvapky.  A to ani ona sama ešte nie je úplne zdravá. Nehovorím, že je to stále takéto v pohodičke, sú to už dva týždne, čo sme tu spolu zavretí, podávame si choroby a je to už celkom dosť na každého.

Ale tú láskavosť a radosť v jednoduchosti, ktorú u Lu vidím ma veľmi inšpiruje – najmä k tomu mať láskavejšie srdce.

Mať viac trpezlivosti pri uspávaní Rišiho, ktorý je ešte stále naplno maminkin. Mať vľúdne slovo pre Lu, ktorá práve teraz – ešte viac ako inokedy – skúša moje hranice (nie je stále len moja roztomilá múza). Udržať ich, no aj vysvetliť jej situáciu a povzbudiť ju, že keď sa vyzdravieme, bude nám zase super. A dať ocenenie aj manželovi, ktorí je pre mňa veľkou oporou a pomocou, aj keď svojím vlastným (mužským) spôsobom.  Oni všetci si tiež určite predstavovali krajšie sviatky. A opäť to nevyšlo. Ale začínam mať pocit, že možno vlastne vyšlo….

Lu prišla dnes za mnou: “Mami som chorá, ale šťastná”. Skoro mi puklo srdce od dojatia. Včera som jej to večer hovorila, aby vedela, že som šťastná, že mám ju aj Rišika aj tatika. Len som unavená kvôli chorobe a s ňou to nijak nesúvisí. Po poslednom polroku nechcem, aby mala v tomto smere akékoľvek pochybnosti. A tak som si uvedomila, že vlastne zažívam krásne sviatky. A asi až teraz pri dvoch deťoch začínam chápať Veľkú noc.

Tú lásku k človeku, ktorú Boh postavil nad iné zákony, pravidlá, odporúčania či povinnosti. V súčasnej dobe je ich snáď ešte viac ako za starej éry. A nepochybne vytvárajú veľa dobra, ale keď sú na prvom mieste, aj veľa posudzovania a problémov medzi ľuďmi. Od starostlivosti o deti, cez zdravú stravu až po náboženské tradície.

Aby toto všetko dal na správnu mieru, nechal sa Ježiš krivo obviniť, dobiť a ukrižovať (až mi vyšla slza, pretože cítim, že nemám ani 10 percent jeho viery). Väčšina ľudí nechápala, o čom to hovorí a prečo sa nezachráni. Chcel ukázať židom, že síce môžu jesť košér jedlo, krásne svätiť sviatky, elegantne sa usadiť v synagóge, prezentovať sa krásnymi rečami a zákonmi. No je to dobré, len ak pri tom nezabudnú na zákon lásky, ktorý je nad všetky zákony. Ak nezabudnú na človeka. Nepochopili to. No On si stál za svojim názorom na život a na smrť. Aby to človek ako ja aj o dvetisícosemnásť rokov na to mohol znovu zažiť a osviežiť si srdce. 

Preto kresťanstvo pre mňa nie je zastaralá a nemoderná duchovnosť, ale nadčasová, univerzálna a neskutočne ľudská. Mrzí ma, že to nie je cítiť v každom kostole a u každého farára. Nič nie je dokonalé, ani cirkev. No zmena začína vždy u jednotlivca.

Dnes som tým jednotlivcom ja. Aj keď mám toho eše veľa pred sebou. No mám veľké šťastie, že mám okolo seba tých najlepších učiteľov – moje deti.

Prajem vám nielen krásne, ale najmä láskavé veľkonočné sviatky. Bez ohľadu na to, či ste veriaci alebo nie. Bez ohľadu na to, či budete mať domáce koláčiky alebo kupované ako my. Bez ohľadu na to, či ako ja dojčíte, alebo nie.Bez ohľadu na to, či máte deti alebo nie. Vzkriesenie nerozlišuje. Je dostupné pre každého. Preto ho oslavujem.

PS: Písanie tohto článku mi veľmi pomáhalo zostať v pozitívnej nálade napriek všetkému, no jeho publikovanie je pre mňa asi ako skok s padákom – hodnu chvíľku mi trvalo, kým som sa odhodlala 🙂 Tak určite ma veľmi potešíte, keď sa so mnou podelíte o vaše prežívanie Veľkej noci, o váš príbeh, alebo čokoľvek vás napadne na túto sviatočnú tému. Teším sa na Vašu spätnú väzbu.

Ak vás tento článok zaujal, sledujte náš blog na Facebooku aj Instagrame. Priebežne pridávame zaujímavé stories, foto aj info o nových článkoch ? Ak sa vám ktorýkoľvek z nich zdá užitočný, budeme veľmi radi za like či share ?