V predošlom článku som napísala niečo o svojich dojmoch z materskej dovolenky v súčasnej spoločnosti a tiež som avizovala začiatok novej série článkov. A tak pokračujem v písaní o svojej skúsenosti s týmto typom “dovolenky” 🙂 . Čo je asi najpodstatnejšie, všetko sa stále mení s tým, ako sa mení moja rastúca Lu, ale tiež ako sa mením ja a naše okolnosti.

Materská dovolenka sa samozrejme ani zďaleka nepodobá na dovolenku a každý ma na to vopred upozorňoval. No na druhej strane som bola prekvapená, že som na nej minimálne zo začiatku určitú formu oddychu zažívala.

Tak vnútorne. Od (pracovného) stresu, zhonu, termínov, tlaku na výkon. Hecovania sa. Aj keď veľakrát som to vnímala pozitívne, pretože to prinášalo výsledky a rast (nielen firemný, ale aj môj). No po rokoch som toho už mala aj dosť. A neuveriteľne som si vážila tento čas doma s Lu. Bol to môj kariérny break. Počula som predtým len o takom v Thajsku na pláži, a tak nejak som si ho aj predstavovala. No nikdy mi nenapadlo, že ho zažijem práve na materskej. Tá túžba po “breaku” bola vlastne len prirodzená súčasť mojej ženskosti. Môjho volania do materstva. Do času, kedy sa venujem len mojim najbližším. Nášmu domovu. Nášmu životu. Našej rodine. Žiadne čísla a zisky. Umelé stresy. Ale čistá nespútaná divočina s mojim bábätkom … 🙂

A keď som ešte prišla na to, že popri Lu sa môžem venovať aj ďalším zaujímavým veciam, takým tým mojim….no o tom až  v tretej časti tejto série. V tejto vám priblížim, ako som sa naučila pôžitkárčiť v jednoduchosti. Užívať si obyčajné veci. Byť prítomná. Vážiť si maličkosti.

Ale čo boli teda tie pôžitky? 🙂

1.Nekonečné prechádzky 

Vo svojom profesnom živote som personalistka. Čo znamená práca v kancelárii.  8 a viac hodín denne. A aj keď ma moja práca veľmi bavila, neskutočne mi chýbal pobyt vonku, pohyb, kontakt s prirodzeným prostredím. Najmä v lete. Ten skleníkový efekt bol hrozný. A ten deficit “vzduchu” resp. pocitu, že dýcham. A toto mi bolo prvé mesiace s Lu hojne dopriate. Každý deň sme chodili von, bez ohľadu na počasie. A každá prechádzka prospievala aj mne.

Za normálnych okolností by mi to prišla byť totálna nuda. No teraz som si to užívala ako cestu okolo sveta. To je dar detí pre dospelých. V obyčajných veciach vidieť výnimočnosť. Všade okolo mňa stromy, kvety, parky, fontány, jazierka, kačky, džavotajúce deti. Bola to pre mňa príjemná zmena “pracovného prostredia”. Takto som vyfúkla všetok ten stres z posledných odpracovaných rokov. Zo začiatku mi dokonca vyhovovalo byť úplne sama (teda, keď nepočítame Lu).

Mám profesiu intenzívnu na medziľudský kontakt, čo vie byť veľmi zaujímavé, ale aj psychicky vyčerpávajúce. Neustále telefonáty, pohovory, meetingy. Každý deň. A s úsmevom na perách bezohľadu na to, čo sa v mojom vnútri deje.

A potom zrazu na materskej to ticho a pokoj. Tá samota. Presne toto som potrebovala. Materská je úžasný career break. Taký reset. V tomto jedinom zmysle mi pripomína dovolenku 🙂 Časom sa moje potreby samozrejme menili, no zo začiatku to bolo pre mňa ako balzam na dušu.

2. Kreatíva v kuchyni

Nikdy som nebola typ žienky domácej, no veľmi som inklinovala ku kulinárstvu a gastronómii – najmä tej reštauračnej 🙂 Ale aj kuchynskej. Varenie je mi veľmi blízke. Je to pre mňa ako mix výtvarnej a chémie. Kopec priestoru na kreativitu. Kombinovanie surovín, miešanie chutí, farieb. Estetické servírovanie. A potom to mlsanie…

Popri práci toho času bolo u mňa skôr pomenej. Ale na materskej vznikol nový priestor. Keď bola Lu ešte bábo, o to väčší bol (keď bolo najhoršie, vždy náš obed zachránil nosič…). Samozrejme mala som s Lu dni a dni. Obdobia a obdobia. Neidealizujem si nič. A seba už vôbec nie.

V prípade núdze sa dá objednať pizza, ísť si zagurmánčiť do reštiky alebo aj starý dobrý chleba so šunkou vie poslúžiť. Nezbláznime sa . No spoločné večere boli pre nás veľkým pôžitkom. Jedným z tých jednoduchých, obyčajných, ľahko dostupných. Keď sme trávili s Lu večer doma a počuli tatikove klop-klop a hneď “potom mmm, ako to tu vonia” – cítila som sa najlepšie na svete. V kuchyni výbuch aj na ďalší deň, ale v brušku aj v duši teplo….

3. Cestovanie

Naše najväčšie spoločné hobby. Najprv moje a Miškove. A teraz už aj Luckine. A paradoxne patrí ešte medzi tie “dospelácke” činnosti, ktoré sa so životom s malými deťmi dajú ako tak kombinovať. Narozdiel od tenisu napríklad 😉 Poviem to tak úprimne, ako to je. Otehotnela som tesne po návrate z nášho latinskoamerického dobrodružstva. A dosť ma to navnadilo.

Takže minimálne zo začiatku tehotenstva som si viac prečítala o naj destináciách pre deti, športovaní s deťmi, ako o to, ako by som sa mala cítiť v 9 týždni. Taká krkavčia tehotná mama som zo začiatku bola. A bolo to v niečom aj pozitívne. Aspoň som sa uchránila stres z prestrašených fór a škodlivosti snáď čohokoľvek.

Čítala som o rodinách, ktoré sú šťastné, žijú podľa vlastných hodnôt a názorov, nie podľa stereotypov. Lebo tento prístup mi je bližší.  Dalo mi to pocit slobody, že všetko je na nás. Že naša rodina je náš projekt.

No nakoniec mi Lu aj tak všetko prevrátila naruby :)…tým najkrajším spôsobom. Môj každodenný život s ňou bol tak dobrodružný a nepredvídateľný, že som začala snívať o návrate na miesta, kde sme už boli…aby som jej ich mohla ukázať. A lepšie si ich užiť….pretože s deťmi ide čas pomalšie…

Preto sme nakoniec na našu prvú cestu (so 6-mesačnou Lucinkou) išli na menší roadtrip do Talianska, kde sme už boli asi stokrát. A bolo nám to jedno. Nič viac sme v tomto čase nepotrebovali. A neskutočne nás to utvrdilo na našej ceste (tej životnej aj asfaltovej:) ). Ešte sme len vyrazili s autom, tak sme sa tešili. Zo všetkého. Aj keď len z dobrej kávy na odpočívadle. S Lu bola výnimočná každá maličkosť.

A my sme sa pri tom cítili ako ten bezdetný párik kedysi. Plný života. Ale predsa iný. Žili sme s väčšou ľahkosťou. Kalifornia nikam neutečie. Ani tigre v Afrike…. Hlavne, aby sme spolu trávili kvalitný čas a tešili sa z toho. To je podstatné. To je dôvod, pre ktorý cestujeme už aj ako rodina. Pretože to sme my…

Všetko však postupne a podľa možností. Neobmedzovať sa zbytočne, ale ani netlačiť na pílu. Dať si break. To ma naučila moja baby Lu. Všetko príde v tom správnom čase. Aj práca, kariéra, aj ďaleké destinácie, aj druhé bábo, aj všetko.

Prítomnosť je to (jediné), čo máme. Je to jednoduché. Je to to, čo som v kútiku duše závidela jednoduchým Guatemalčanom, ktorý sa vo štvorici aj pätici vozili na motorke. To, čo mnohí chodia hľadať do rozvojových krajín.

Byť schopný zažívať radosť aj z jednoduchosti, z obyčajnosti, zo všedného dňa.

Tam je šťastie zakopané….

Ak vás tento článok zaujal, like-nite náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú