img_2694

Guatemala

Posted on Posted in Blog, Travel

Ako vyplýva z nášho predošlého článku, ďalšou zastávkou po Belize bola pre nás Guatemala. Najobávanejšia časť výletu. Dlho sme premýšľali nad tým, či ju do itineráru zaradíme alebo nie. Nielen pre vyššiu kriminalitu, ale aj pre skomplikovanie itineráru. No tak nejak sme tušili, že tak skoro v tomto regióne už nebudeme, tak nech vidíme čo najviac.

Z Caye Caulker v Belize sme sa preplavili loďou do Belize City a odtiaľ sme sa autobusom presunuli do Guatemaly. Konkrétne do Flores, malého mestečka v Severnej časti krajiny. Tej vidieckej, menej nebezpečnej. Cesta autobusom bola horúca, zdĺhavá, no aspoň sme viac videli. Okrem Guatemaly aj vidiecku časť Belize. Deti v uniformách ako išli popri ceste do školy. Malé riečky a dedinky. A zvyšok sme prespali 🙂

 

Couchsurfing na predmestí

Po príchode do Flores sme nastúpili do taxíka a vydali sa hľadať dom našej couchsurferky Márie. A bola už skoro tma a dom sme stále nevedeli nájsť. Pretože domy tam nemali popisné čísla a navigácia od couchsurferky z emailu nejak nepostačovala. Tak sme išli od domu k domu až sme ju našli. Uff, obrovská úľava. A zároveň skúsenosť s tretím svetom, kde nie je všetko tak zorganizované ako u nás doma.

 

Bývali sme v malom murovanom domčeku o troch izbách a neočakávane na zemi v obývačke. V Latinskej Amerike človek očividne nikdy nevie, koľko návštevníkov bude cez noc 🙂 Niekto nám vyfúkol posteľ. No zvládli sme. Bola to taká terapia na európsky perfekcionizmus. Okrem nepohodlia sme sa učili žiť aj s rôznym hmyzom, deliť sa o toaletu so žabou a ráno odchádzať so sliepkami. No malo to svoje čaro. Hlavná kuchyňa vonku na dvore. Čistý old school. Pravá Guatemala. Človek vidí susedovi do hrnca aj do taniera. Mária nám porozprávala rôzne príhody, aj keď moje uši nie vždy stíhali spracovávať jej rýchlu guatemalskú španielčinu či (šp)angličtinu. Pracuje pre projekt podpory emancipácie guatemalský žien. Ako jedna z mála v dedine má vysokú školu a vo svojich 29 rokoch ešte nie je vydatá. Spoločnosť takéto ženy stále dosť zatracuje, ale pre ňu je práve toto misia. Boj za práva žien. Bolo veľmi zaujímavé spoznať ju a cez ňu aj kultúru a mentalitu jej krajiny.

 

 

Východ slnka v Tikale

 

img_2694

 

Z Flores sme cez miestnu cestovnú agentúru San Juan Travel podnikli výlet do Tikalu, národného parku a obrovského májskeho pohrebiska. Lístky sme si kúpili priamo na mieste a v prepočte stáli dokopy cca 7 eur.

Vybrali sme si tzv. Sunrise tour, teda vyrážali sme o 3.00 ráno. Čakanie na autobus po tme v noci na poľnej ceste v Guatemale bude navždy patriť medzi najadrenalínovejšie zážitky nášho života. A keď po nás nakoniec prišlo len auto, dosť sme sa báli. Našťastie sa všetko  vysvetlilo. Turistický autobus sa pre príliš úzke poľné cestičky nevedel dostať až na našu “adresu”, tak nás museli vyzdvihnúť iným spôsobom.

 

No po príchode do parku, “haloweenska” nálada pokračovala. Všade bola tma, pri vstupe nás letmo skontrolovali a v skupine asi 30 ľudí sme sa vybrali hľadať našu “vyhliadkovú” pyramídu. Po ceste sme chtiac či nechtiac museli počúvať rôzne neidentifikovateľné zvuky a snažili sa smiať na “vtipoch” nášho sprievodcu, ktorý k nim priradzoval potenciálne zvieratá. Opäť sme si chvíľku zvykali na tento typ humoru. Po polhodinke chôdze sme vyšľapali na pyramídu, nastavili foťáky a počúvali ako sa džungla prebúdza do života. Do toho sa začala brieždiť obloha a vychádzať slnko. Na papieri cliché, no v realite neuveriteľný pocit.

 

Zvyšok dňa sme potom prechádzali národným parkom, počúvali výklad o rôznych pyramídach, májskych zvykoch aj typických zvieratách. Stretli sme veľa opíc, papagájov. A také malé medvedíky, ktoré stále nevieme, ako sa vlastne volajú 🙂 A našťastie žiadne agresívne tvory.

 

Flores a plavba po jazere

Flores bolo veľmi chutné mestečko s farebnými domčekmi a úzkymi uličkami, ktorými premávali červené tuk-tuky. Fascinujúci dopravný prostriedok. Vietor vo vlasoch namiesto klímy. Prejde aj po neurovnanej ceste a stojí pár centov. Populárne boli tiež motorky a paradoxne sa im nebránili ani rodiny s deťmi. Niekedy si rodičia viezli aj tri naraz:) Atmosféra Flores sa nám veľmi páčila.

 

Bolo to vlastne prvé mestečko s vôbec nejakou architektúrou a feelingom v tejto oblasti. Stretávali sme veľa kostolov, z ktorých však nehrala akoby “kostolná” hudba, ale dynamická muzika a smiech ľudí. Omše ako koncerty. Aj z iných domov často bolo počuť hudbu, džavotajúcich ľudí a smiech detí. Všade bolo cítiť komunitu. Rodinu. Nikto nikde neposedával sám, ale v spoločnosti niekoľkých ľudí. Sme radi, že sme nakoniec zašli trochu aj do vnútrozemia Latinskej Ameriky a mali tak možnosť zažiť viac z jej kultúry.

Čo bolo ešte zaujímavé, Flores bolo akoby na miernom kopci s výhľadom na obrovské jazero, ktoré ho lemovalo. A práve keď sme tam boli sa vylialo (po päťdesiatich rokoch;) a zaplavilo niektoré chodníky. No našťastie to nie je ako keď sa vyleje rieka, žiadna povodňová pohotovosť. Len trošku viac obchádzok.

Plavky sme už mali na sebe, tak už len vyjednať nejakého kormidelníka, ktorý by nás odprevadil na nejakú peknú pláž. A našli sme milého pána, ktorý nám vymyslel spontánny itinerár. A celú cestu vtipkoval o krokodíloch. Latino humor opäť nesklamal. No ubezpečil nás, že žijú len vo vzdialenejších častiach jazera a vychádzajú len za tichej noci. Na pláž sme dorazili v poriadku, no to kúpanie bolo po týchto rozhovoroch opäť vcelku adrenalínové 🙂 Najmä v situácii, že nás tam nechal samých s tým, že o dve hodiny po nás príde. Dúfali sme, že má hodinky a hlavne, že na nás nezabudne 🙂 Tento trip bol asi najväčšia skúška dôvery v živote. No veľa sa dá vycítiť z komunikácie s konkrétnymi ľuďmi a naozaj sme sa nestretli s nikým, kto by na nás nebol milý alebo by sa nám nesnažil všemožne pomôcť. Pán samozrejme dorazil včas a cestou sme mu našou lámanou španielčinou rozprávali svoje zážitky.

Zvyšok dňa sme sa prechádzali mestom a poskúšali nejaké podniky. Opäť nás nepoštípal ani jeden komár a nestretli sme žiadnych nebezpečných ľudí. Vidiek je vidiek. Aj keď oproti Mexiku, ľudia na nás zízali oveľa viac. Turistov tu teda veľa nie je. No po zotmení sme už vždy boli doma, nemávali veľmi zrkadlovkou a inou elektronikou. Načo dráždiť a riskovať. A nič sa nám nestalo. A keby aj, ozbrojená stráž bola vždy po ruke 🙂

Guatemala nie je krajina v rebríčkoch top destinácií sveta a určite by sme to zvládli, aj keby ju nenávštívime. No naučila nás veľa a dala nám do života zaujímavú skúsenosť s “tretím svetom”, ešte nepoznačeným turistami. A splnili sme si sen o zažití latinskoamerickej kultúry priamo v teréne. Takže spokojnosť.

 

Leave a Reply

Your email address will not be published.