V posledných týždňoch sme sa ozývali pomenej. Pripravovali sme sa na naše prvé sťahovanie v tomto “školskom” roku. A už je úspešne za nami. Uff, jedna z najväčších úľav v živote. A toto je môj prvý článok z mojej starej nitrianskej adresy, s výhľadom no Zobor, pod ktorým som vyrastala a tiež s výhľadom na škatule, ktoré mi pripomínajú, že dobrodružstvo sa ešte len začalo.
No prečo sa vlastne sťahujeme a (neplánovane) hneď dvakrát?
Natrafili sme na zaujímavú ponuku “vymeniť” náš dvojizbák v širšom centre Bratislavy za dom so záhradou na jej predmestí. Dlhšie sme uvažovali, či zostať v byte, mať komfort, všetko poruke alebo to risknúť a ísť bývať na vidiek, dochádzať, no mať vlastnú záhradu a pohodičku s Lu. Jedna alternatíva bola tiež presťahovať sa späť domov do Nitry, no toho dochádzania by už na nás bolo trošku moc. Prišli by sme o spoločný čas nás troch a to je naša hlavná priorita, z ktorej nie sme ochotní spustiť.
Tak sme sa rozhodli urobiť krok do neznáma, ísť za našou túžbou po záhrade, vidieku a risknúť to s Bernolákovom. Zapáčilo sa nám tam “na prvý pohľad”, no presvedčilo nás najmä rýchle vlakové spojenie s Bratislavou. A to nehovorím, aká bola Lu nadšená počas obhliadok. Hrala sa s kamienkami, s hlinou, behala hore dole, stále si niečo našla. Ani ihrisko jej nebolo treba. A ten pocit. My traja vonku. Naokolo ticho. Urobili sme jeden obrovský nádych a už nebolo cesty späť.
Aj počas cestovania sme sa vždy snažili nájsť privátik so záhradou, aby sme sa dobre cítili a nemuseli s Lu nonstop niekam pochodovať na “vychádzku”. A predstava o dovolenkovom pocite priamo doma prevýšila naše obavy zo straty “mestského komfortu”. Niektorí ľudia nás do toho podporili, iní nás odhovárali, no kým si to sami nezažijeme, nezistíme. Pretože každá rodina je iná. Strach z toho, že urobíme životnú chybu nás skoro paralyzoval, no rozhodli sme sa ísť dopredu. Ako vraví staré príslovie: “Boh hýbe tým, čo sa hýbe”. Tak sa hýbeme a uvidíme, čo príde. Keď prídu radosti, budeme sa tešiť. Keď prídu problémy, budeme ich riešiť. Život sa nedá dobodky naplánovať a zaistiť na 50 rokov dopredu. C´est la vie…jedno veľké prekvapenie. A odkedy máme našu Lu, tak jedno za druhým. To ona nás tlačí ísť za svoje hranice, rásť a otvárať sa novým veciam. Jej entuziazmus je nákazlivý 🙂
No žiadne dobrodružstvo sa nezaobíde bez problémov. A tak náš prvý problém je, že nestíhame dokončiť náš dom do obývateľného stavu do konca roka. Klasika, žiadne “do Vianoc” nebude. Nie sme zrejme ani prví ani poslední. Božie mlyny melú pomaly. No byt je už predaný, aby bolo z čoho dokončovať. A tak musíme riešiť prechodné bývanie, ktorému sme sa snažili všemožne vyhnúť. A nakoniec nás dostihlo. No všetko “zlé” je na niečo dobré. Nakoniec sa nám okrem sna o dome plní aj sen zažiť si ešte život v mojom rodnom meste. V Nitre. Aj keď (alebo práve preto?), že sme sa ho už vzdali. Pros a dostaneš. Ber alebo neber. Teraz alebo nikdy. Niekedy si robíme srandu, že s túžbami a myšlienkami opatrne, pretože Boh ich dokáže expresne naplniť. Aj keď často iným spôsobom, ako sme pôvodne zamýšľali. Namáhavejšie. Sny nie sú v skutočnosti až takou idylkou, ale oplatí sa premieňať ich na realitu. Neskutočne veľa sa učíme. Práve cez tie náročnejšie chvíle. Sme zvedaví, čo všetko vyťažíme z tohto obdobia. No bez práce nie sú koláče, tak horsa do toho.
V najbližšom článku sa s vami podelíme o “zážitky” z nášho prvého rodinného sťahovania.
Ak vás tento článok zaujal, like-nite náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú.