V predošlom článku som sa s vami podelila, ako mi materská priniesla prekvapivý “break” od kariéry a uponáhlaného života. Aké boli moje prvé dojmy zo života s bábätkom? Samozrejme zmiešané, no pochopila som jednu vec….všetko je o tom, čo nám trom vyhovuje a ako si to nastavíme.

Prečo som prvú časť nazvala medové týždne? Pretože idem písať o tom, ako som vnímala prvé týždne, mesiace s mojou baby Lu. Nevedela som si to dopredu vôbec predstaviť. Ja a bábätko. Chodila som aj na rôzne prípravné kurzy, čítala knihy, ktoré pomohli, ale necítila som sa pripravene ešte ani v 9.mesiaci. A skúsenosť s tehotenstvom mi nebola extra povzbudením.

Bála som sa, ale aj tešila. Taký neskutočný mix. A nakoniec z toho prekvapivo boli totálne medové týždne. Toľko lásky prišlo do môjho života. A zrazu som vedela, čo mám robiť. Hormóny sa postarali. Tak, ako som sa predtým vkladala do práce, tak som sa teraz vložila do starostlivosti o moje bábätko. Začala sa moja kariéra matky 😉

No neznamená to, že všetko išlo hladko a jednoducho. To ani zďaleka nie. Ale cítila som sa byť na tom najsprávnejšom mieste na svete. Zažívala som s mojou Lu neskutočne intenzívne chvíle, plné vzájomnej blízkosti, mojkania, láskania. Boli sme ešte stále akoby jedno telo. Aj keď to bolo pre mňa zo začiatku ťažké prijať. No dnes už spätne hodnotím, že nosenie a spoločné spanie boli tým najlepším rozhodnutím. Tým nechcem povedať, že “inak robiace” mamičky nezažívajú medové týždne so svojimi bábätkami alebo nebodaj, že s nimi nemajú blízky vzťah. Tým chcem povedať, že v mojom prípade a najmä v prípade Lu nám to veľmi dopomohlo k príjemnému spoločnému času a k pocitom medových týždňov.

Pretože Lu bola bábätko, ktoré potrebovalo veľmi veľa blízkosti, pocit neustáleho diania a prehľadu o všetkom, čo sa deje. Inak plač. Prvé mesiace sme k tomu mali reflux a tiež problémy s kojením a štrajkami – v zmysle nakojila sa len za určitých podmienok, ktoré pre mňa neboli relaxujúce ani pohodlné. Žiadna idylka z príručky o dojčení o tom, ako kojenie uľahčuje život a upokojuje bábätko.

To tiež znamená, že minimálne využívanie kočíka, detskej postieľky a tiež cumlíka. To posledné preto, aby sme čo najdlhšie udržali kojenie, na ktorom mi veľmi záležalo a ako som písala predtým, nefungovalo najlepšie. Jednoducho urobila som rozhodnutie naplniť Lu všetky jej potreby. Na úkor seba. Samozrejme do miery, ktorú som bola schopná uniesť. No chcela som urobiť maximum, ktoré sa dalo urobiť. Ďalšie deti som ešte nemala, do práce som nechodila, nič mi nebránilo.

Povedala som si, že bábätkovský čas máme spolu v živote len jeden a nechcela som, aby sme naň mali spomienky ako na uplakaný, depresívny, preťažený, ukričaný a už vôbec nie vzďalujúci sa od seba. To by som už po ďalších deťoch asi netúžila. A v tomto smere nám nosenie a spoločné spanie veľmi pomohlo a mám na toto obdobie veľa krásnych spomienok. A najväčšiu túžbu mať ďalšie deti som paradoxne zažila práve v tomto období 😉

Jednoducho nepamätám si to, ako sme sa v lete potili v nosiči, ale to, ako Lu spokojne spala a ja som si čítala knihu alebo počúvala prednášky. Bez vyplakávania v kočíku a učenia môjho bábätka, že plakať a teda komunikovať s mamou nemá žiadny zmysel. Nepamätám si to, ako som v noci mala 1cm2 priestoru na spanie a bolesti chrbta, ale to, ako sa Lu ku mne túlila a obe sme sa vlastne oveľa lepšie vyspali tým, že sme kojenie vyriešili pohodlne v posteli (noc bola jediný čas, kedy sa Lu spokojne kojila a vďaka tomu pekne priberala).

Bez vstávania z postele, odchádzania niekam a totálneho prebudenia sa. Bolo to samozrejme aj tak náročné a musela som sa minimálne čiastočne vzdať predstáv o krásnej domácnosti, večernom živote, dokonalej strave, postave a o kariére už ani nehovorím. No v tej chvíli mi tieto všetky veci prišli totálne nepodstatné. Jediné, čo ma zaujímalo bola moja Lu. Materské hormóny sú silné. Až tigrie. A tiež mám veľké šťastie, že môj manžel ma v tomto smere veľmi podporoval a aj sám bol ochotný Lu nosiť, mojkať a dávať jej svoju otcovskú blízkosť, keď to potrebovala a samozrejme, keď bola doma. Aj by ju kojil, keby mohol 😉 Ja som zase nezabúdala na to, že aj manželstvo si vyžaduje čas a priestor. No všetko sa dá proste vymyslieť a nastaviť, keď sa chce.

Teraz s odstupom času som veľmi rada, že som dala na svoj hlas, svoje srdce a nie na rady a “múdrosti” okolia. Lu samozrejme neostala pripútaná ku mne večne. Približne po 3/4 roku sama od seba išla spať do svojej postieľky, začalo sa jej páčiť aj v kočíku, aj v aute, kojenie sa upravilo (tomu poslednému som fakt už prestávala veriť). Samozrejme prišli nové “strasti”. Ale už som vedela, že aj tie prejdú tak, ako prešli tie prvé. Už som sa tak netrápila svojimi predstavami a prijímala realitu. Prijímala Lu takú, aká je. A dávala jej to, čo práve potrebuje.

Postupne s vekom aj s určitými hranicami, no s dôverou, že to nepotrvá večne a vyrastie v samostatného človeka. Bolo to tiež únavné a náročné obdobie. To nepopieram. No neobetovala som (dočasne) svoju prácu a svoj “komfort” preto, aby sme mali doma všetko vyleštené alebo preto aby som uspokojovala predstavy a očakávania ostatných, ale preto aby som sa venovala nášmu bábätku . A úprimne, to v akom stave bola naša domácnosť si už vôbec nepamätám (chvalabohu 🙂 ). Asi raz v lepšom, raz v horšom. Ale pamätám si tú atmosféru lásky, v ktorej sme boli. To zaľúbenie do môjho prvého bábätka, ktoré naštartovalo náš vzťah. To utuženie našej rodiny celkovo.

To je to pre mňa to najcennejšie na svete.

V najbližšej časti vám poviem niečo bližšie k priestoru na rozvoj a vzdelávanie (samej seba), ktoré mi život s baby Lu poskytol. Pretože toto obdobie mi nezabránilo žiť a existovať, “len” dočasne obmedzilo môj fyzický komfort. No kopec zaujímavých vecí bolo stále možných aj s bábom na sebe 🙂 Vďaka Bohu, že to všetko tak dobre vymyslel.

Ak vás tento článok zaujal, like-nite náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú 🙂