V predošlom článku o živote s bábom som písala o priestore na vzdelávanie, ktorý mi príchod našej baby Lu umožnil. A naznačila som, že táto časť bude o cestovaní…a aj bude 🙂
Na túto tému som sa už sčasti vyjadrila v článku o kariérnom breaku. A sčasti spadá aj do témy vzdelávanie, o ktorej som písala naposledy. Pretože ho vnímam ako činnosť niekde na pomedzí relaxu a vzdelávania. Samozrejme na all inclusive pobyte cez cestovnú kanceláriu nám veľa mozgových buniek nepribudne. Aj keď nehovorím, že niekedy nepadne dobre 😉 Ale pri cestovaní na vlastnú päsť, ktoré si treba naštudovať, zorganizovať – to už je o inom. A ten fakt, že spoznávame nové krajiny. Zažívame v nich nové situácie. Formulujeme si názory na to, čo vidíme okolo seba. A diskutujeme o tom. To len pridáva k vzdelávaciemu faktoru cestovania. Popri baby Lu najmä nášmu, ale postupne s vekom už aj Lu niečo podchytí. Nehovoriac o možnosti využívať cudzie jazyky. Milovali sme cestovanie vo dvojici. A neuverili sme tomu, že sa ho musíme vzdať, keď prídu deti. Prispôsobiť ho, to áno. Ale nie vzdať sa ho.
Vďaka Lu sme napríklad začali spoznávať aj miesta a krajiny bližšie k Slovensku, ktoré sa nám predtým zdali “bežné” a radšej sme cenné dni dovolenky využívali na dobrodružnejšie cestovanie. No Lu do nášho cestovania priniesla toľko dobrodružstva, že sa to vyrovná aj predošlým pobytom na opačnej strane zemegule 🙂 No aj tam ju raz plánujeme zobrať samozrejme 🙂 Nech sa aj ona vzdeláva priamo v teréne a učí sa veci, ktoré by sa doma nenaučila.
Zatiaľ sme teda s Lu cestovali v Európe – ako bábo s nami bola v Taliansku, no ako batoľa sa rozbehla a zažili sme spolu Rakúsko, Švajčiarsko, Grécko, Chorvátsko, Čechy, Maďarsko. No musím povedať, že najlepšie to s ňou išlo práve vtedy, keď bola ešte bábo. Stačilo, že bola prilepená na mamine a ostatné jej bolo jedno 🙂
Predtým, ako sa narodila, sme sa samozrejme napočúvali toho tradičného “s bábätkom sa nedá to, tamto, hento”. Áno, niektoré veci sa stávajú nedostupnejšími. Náročnejšími. Niekedy až (dočasne) nemožnými. Veľa však závisí od dieťaťa, od veku/štádia, v ktorom je, od jeho zdravia, od jeho povahy. No ešte viac závisí od rodičov. Pretože dieťa sa stáva súčasťou životného štýlu rodičov. A náš život s Lu nám to len potvrdzuje. Najmä čo sa týka cestovania. Veď vlastne len robí to, čo má najradšej. Je so svojimi rodičmi (resp. na nich:) od rána do večera, vidí ich nadšené tváre a kopec nového okolo seba. Stále je v pohybe, niečo sa okolo nej deje a je centrom pozornosti, kdekoľvek sa pohneme. No čo viac si môže malé bábo priať?
Áno, je pravda, že si to nebude pamäť. Že to nie je jednoduché pre nás. Že nemôžme ísť takým tempom alebo tak ďaleko ako kedysi. Všetko je to o prispôsobení a flexibilite. Nie nášho bábätka, ale nás. A tak objavujeme nové dimenzie cestovania, aby sme boli všetci traja v pohode. No na nedostatok adrenalínu sa rozhodne nemôžme sťažovať 😉
Dlho sme hútali, za ktoré hranice sa spolu vyberieme poprvýkrát…aby to nebolo príliš, ale ani málo…a tak nakoniec zvíťazilo Taliansko. Prečo? Lebo je to blízko, je tam piesok, dobré jedlo, malebné mestečká, milí ľudia hovoriaci krásnym jazykom… no v skratke, proste lebo milujeme Taliansko:)
V ďalšom článku podáme report o našej prvej ceste so 6 mesačnou Lucinkou do Benátok vrátane našej prvej skúsenosti s “open-air holiday”.
Ak vás tento článok zaujal, like-nite náš Facebook page, aby ste mali priebežný prehľad o ďalších článkoch, ktoré pravidelne pridávame na blog a tiež iných zaujímavostiach, ktoré na blogu nie sú 🙂