Rišiho prvé narodky sú už skoro tu. A vlastne budú tak trochu aj moje. Rok som mamou syna. Môjho neplánovaného bábätka. Môjho druhého bábätka, ktoré prišlo v tom najťažšom čase a nechápala som prečo. A už vôbec som si nevedela predstaviť, ako to všetko zvládnem. A nebolo to ľahké.
Bolo to pre mňa v skutočnosti veľmi ťažké. Tehotenstvo, stavba, sťahovania, relokácie…no nechcem sa teraz rozpisovať o tomto, nemám to ešte tak spracované (ale raz napíšem!). No chcem písať o Rišim. Ako som to celé už pochopila. A ako je pre mňa obrovským darom.
Aj keď som to tak nevnímala hneď po pôrode. Kedy som (zase) po sekcii musela bojovať s vlastným telom. Ani prvý polrok, kedy Riši prakticky nespal bezomňa (v noci ani so mnou). Ľúbila som ho neskutočne, ale necítila som sa šťastná. Pretože som sa cítila extrémne vyčerpane z toho celého obdobia predtým (a aj z toho nespania). Pretože som cítila, že mi uniká Lu, že mi uniká život mojej rodiny, že mi unikajú moje sny, ktoré som si už na tej materskej stihla vysnívať….návrat do práce, zaoceánsky family trip, zariaďovanie domu, sociálny život. Proste život mamy vo svete. Namiesto toho som ostala zavretá doma. Kývala sa na fitlopte. A čakala…..
A on prišiel….Boh. A to úplne inak, ako som myslela. Nevyriešil všetky moje problémy, ani pocity. Ale poslal mi zaujímavé knihy. Láskavých ľudí. Praktické nápady. Také, ktoré nakoniec začali meniť mňa. Moje postoje k životu. Ku šťastiu. K výchove detí. K práci. Dal mi nádej. Už po druhýkrát. “Zuzka, Život s deťmi nekončí! Ani s dvomi, neboj sa!”. A moje srdce zmäklo….stále som bojovala, ale už som bola na opačnej strane. A prestala som mať pocit, že zatváram blog, ale začala som znovu písať.
A potom prišiel ten deň D, kedy sa Riši začal hrdelne smiať. Bolo to veľmi skoro na jeho vek. (mal 5 mesiacov). Taký malý zázrak. A začala sa viac smiať aj Lu. A začala som sa viac smiať aj ja. A začala som zažívať radosť aj len tak z obyčajných zimných dní…aj “zavretá doma”….lebo ten jeho smiech. Tá jeho pozitivita, ktorá z neho ide. Roztomilosť. Povaha. Baby Riši mi vie vážne zlepšiť náladu.
Nehovorím, že nemáme ťažké dni alebo noci, keď mu ide zúbok, keď je chorý, alebo keď chce byť stále na rukách alebo “iné alebo”…no stačí, keď sa raz zasmeje, hodí roztomilý baby výraz č.6, povie “ťoťo” alebo do mňa len tak úsmevne šťuchne (alebo “iné alebo” 🙂 ) a už som späť. A tie jeho zamilované pohľady…ja sa vtedy cítim nieže šťastne, ale najštastnejšie. Tak v hĺbke duši. Naozaj sa láska počtom detí znásobuje…
Teraz jednoducho zažívam najkrajšiu fázu môjho vzťahu s Rišim. A nechcem ju pustiť. Tak, ako som si predtým nevedela predstaviť mať druhé bábo, tak si teraz neviem predstaviť, že by som ho nemala…môjho Rišiho (a ani, že by ho nemala Lu!). Je to neuveriteľne špeciálny chlapček. Tak ako jeho tatino. Vždy som Mišimu vravela, že keby mám v živote viac takých dobrých ľudí, ako je on, to by mi bolo hej. Moja modlitba bola vyslyšaná…
A ja už poznám odpoveď na otázku prečo. A začína mi byť veľmi hej…
Ako ste vy prežívali príchod prvého, druhého či n-tého bábätka? Ako sa vyvíjal váš vzťah? Zažívali ste radosť hneď od začiatku alebo to prišlo neskôr? Rada si prečítam vaše príbehy 🙂
Ak sa vám tento článok páči, sledujte môj blog na Facebooku aj Instagrame. Priebežne pridávam zaujímavé stories, foto aj info o nových článkoch. Ak sa vám zdajú fajn, budem veľmi vďačná za like či share ? A samozrejme ako vždy s vami rada podebatím v komentároch… ?